Bystrík a jeho family
Dovoľte, aby som sa vám predstavil. Volám sa Bystrík, a to nielen preto, že som bystrý, ale aj preto, že moja Dvojnožka chcela, aby som mal v mene tri „B“. Tak po prvé „B“, ako Bystrík, potom „B“, akože bývam u Bagínovcov a po tretie: „B“, lebo spolu s Trojnožkou, Dastynkou a Ňufkom bývame v Bolešove.
Som kokršpaniel, no nemám to zapísané v papieroch. Dvojnožka vraví, že to nie je dôležité, pretože láska je láska a nie papier, a že aj tak ma ľúbi ako koňa. Keď si našetrím nejaké euráče, kúpim jej okuliare, aby konečne videla, že som pes. Ale zatiaľ mi to nevadí.
Pred Vianocami som mal rok. Presne 12.12.2022 – teda v magický dátum. A bola aj oslava. Všetci mi vraveli, že som frajer, no tým by som si nebol až taký istý. Možno to robil ten nový oblek, čo som dostal. Veď vraj, šaty robia človeka, tak prečo by nemohli urobiť aj psa.
Priznám sa vám, že sa mi nepáči, keď mi niekto vraví, že už som veľký. Možno som vyrástol a mám aj dlhú srsť, ale aj tak sa občas bojím. A som nerád, ak ľudia klamú, hoci sú to klamstvá o psovi.
Našťastie mám doma aj „ségru.“ Tiež je to kokrica a volá sa Dasty. Chráni ma a vychováva. Najmä vtedy, keď niečo buchne. Vtedy zašteká a tak zadrží nepriateľa. Pre mňa je to čas na útek. Buď fujazdím dnu, alebo sa skryjem za Dvojnožku, lebo viem, že tam som v bezpečí.
Len škoda, že Dasty na prechádzky nejde so mnou. Vraj chodím ako strela a ona je už postaršia psia dáma. Ale chápem, chce mať Dvojnožku na chvíľu iba pre seba a ja ako chlap, by som im tam isto iste len zavadzal.
No ísť na prechádzku sám, bez „veľkej ségry“, je veru riadna fuška. Hlavne po zotmení. Ľudí vidím ako siluety a keďže z času na čas pozerám v telke aj rozprávky, napadne mi, že sú to mátohy alebo strašidlá z Čiernej hory. Vtedy spomalím, zastanem a chcem zdrhnúť. Raz sa mi to dokonca podarilo, ale to len preto, lebo som mal obojok. Odvtedy ma Dvojnožka montuje do popruhov a dodá: „A opováž sa vymýšľať!“
Ale moji zlatí! Ja a vymýšľať???? Kdežéééé! Ona nechápe, že ja nevymýšľam, ale panikárim. A to je riadny rozdiel.
Napríklad včera večer sme boli spolu vonku. Kráčal som popri nej, lúštil psie sms-ky, pobehoval, tešil som sa a dýchal čerstvý vzduch. Keď v tom zrazu niečo buchlo. Okamžite som vyštartoval. Ale neodbehol som ďaleko, lebo popruhy ma v jednej chvíli pritiahli späť k Dvojnožke. Chcel som sa vyšplhať, aby ma vzala do náručia. A kým ja som panikáril, kňučal a hádzal na ňu psie pohľady, ona iba precedila pomedzi zuby: „Nuž, zvykaj si. Nie všetci majú rozum na pravom mieste.“
Nechápal som. Premýšľal som, či rozum naozaj cestuje v hlave a raz je na pravej strane a potom zasa na ľavej, ale už som si zvykol. Niekedy ľudskej reči celkom nerozumiem. Musí mi stačiť to, čo začujem svojimi dlhými ušami.
A tak som musel ostať na zemi a pomaly, čo najbližšie k Dvojnožkinej labke som prišiel na môj dvor.
Len čo sme vošli do kuchyne, už sa aj Trojnožka dozvedela, ako som vyštartoval na ulici. Skoro som si sadol na zadok, keď sa na mňa usmiala a povedala: „Ty náš hrdina! Za to, že si to zvládol bez mláčky, dostaneš odmenu.“ A obdarovala ma sladkou a chrumkavou piškótou. Dodala síce, že budem musieť vydržať, pretože žijeme na svete a tu sú aj takí ľudia, ktorí chcú robiť iba to, čo sa im páči a nie to, čo je správne.
A že sa nebojím len ja, ale aj náš kocúr Ňufo, starí ľudia, bábätká, vtáčatká, rybky a iné Božie tvory.
Vraj ľudia nepoznajú tú pravú radosť, ale iba chvíľkovú, teda takú, čo sa dá kúpiť za peniaze... ale že sa rýchlo stratí.
A preto u nás doma sa radosť nekupuje, ale žije. Napríklad tak, že vrtím chvostom, keď vidím plnú misku, alebo Dvojnožku, keď príde z práce...
No teraz nie som veľmi radostný, hoci sme všetci doma. Skryl som sa pod stôl a štekám, lebo si niekto na našej ulici robí ľavú, alebo chvíľkovú radosť a mňa z nej bolia uši.
A začul som, že po zotmení na prechádzky v najbližších dňoch nepôjdeme.... A možno už nikdy. Neviem... Alebo až vtedy, keď sa ľuďom vráti rozum na pravé miesto.
Ach, ako by som sa prial, keby sa im vrátil na pravé miesto už dnes, alebo budem musieť ešte vydržať niekoľko dní?
