Keď učiteľa učia deti
Piatky sú originálne. Čakajú ma dve hodiny s prvákmi. S deckami, ktoré vnímajú život inak ako my „dospeláci“ a vidia, rovnako ako Boh, za každý roh. A tak sa učíme navzájom.... Dozvedám sa to, na čo z času na čas zabúdam... A možno na to zabúdate aj vy.
Epizóda 1.:
Konečne som na prvom poschodí. Prestávka. Decká behajú a tešia sa. Vyzvedajú, či aj dnes prišiel okrem mňa Mimóň. Áno, ten – žltý v modrých gatiach – ten, čo je na každej hodine „mimo“ a snaží sa popliesť prvákov...., a ktorému oni, každú hodinu ukazujú, ako sa treba správať, vysvetľujú, prečo sa netreba báť... a tak ďalej. Jednoducho neučím sama – sme tam na to dvaja.
Po oznámení, že som na chodbe, vypochodujú z triedy štyri prvácke slečny a ukazujú mi, aké majú „kerky - tetovačky“ Žasnem. Kvety, dinosaury a podobné veci. „Vieš, pani učiteľka nám dovolila, a my sme si ich mohli nalepiť.“ Prikyvujem, že skvelý nápad. A v tom sa kuknú na seba a vravia: „Počkaj, ideme sa jej spýtať, či môžeme jednu nalepiť aj tebe.“ – Mohli. A tak som ako „mníška“ po prvý raz odchádzala z hodiny s „kerkou - tetovačkou“.
Ale nie o tom som chcela. Len o tej autorite... O tom, že tie decká potrebovali mať „schválené“, že mi môžu nalepiť „kerku – tetovačku.“ A pýtala som sa na svoj postoj k Autorite – na môj postoj k Bohu. Či aj ja, si chodím dať schvaľovať niečo, čo sa práve chystám urobiť, alebo to len urobím a Autoritu – k tomu nepotrebujem.... Hm?
Epizóda 2:
Nezakrývam pred deckami, keď mi je smutno. Hovoríme si viac menej všetko. Máme právo na to, aby sme mali dobré dni i tie menej dobré. A tak sa bavíme o všetkom. O tom, prečo sú ľudia chorí, prečo ich Boh neuzdraví. O tom, prečo rodičia od seba odchádzajú, keď hovoria, že ich ľúbia... o tom, kde je Boh, keď dovolí mame a tatovi, aby po sebe kričali. Vedia, že dobrého Boha bolí, ak niekto kričí a vedia mnoho iného. A v piatok počuli, ako sa mi (samozrejme poza môj chrbát) niekto „posmieval“, že som nevyrástla. Tak mi to chceli povedať. A spýtať sa prečo...
Hovorili sme otvorene. O mojich kostiach, ktoré nemali silu rásť, tak ako bolo treba... O tom, že je fajn byť inou, ako sú ostatní... že ma aspoň nebolí chrbát a nemusím sa zohýbať, keď sa chcem skloniť k deťom... Načúvali. Bolo to prirodzené a výsledok? Výkrik z lavice. „Vôbec nech ti nevadí, že si malá, lebo ty si veľmi krásna... máš dobré krásne srdce.“
Hawk. Klinec trafený po hlavičke. Ako hovorí Exupery: Dobre vidíme len srdcom.
Epizóda 3.
Konečne sme sa dostali k pracovným listom. Hovorili sme o trpezlivosti a že niekedy by sme chceli mať všetko hneď. A vtedy padla ďalšia hláška: „No niekedy sa musíš tak dlho modliť, že Pán Boh ťa vyslyší až na staré kolená.“ Reku že čo? To by chcelo aj vysvetlenie. „To sa stalo u nás doma môjmu tatovi. Keď bol malý, tak niečo stratil. A modlil sa k Bohu, aby to našiel, a musel byť trpezlivý, lebo Boh ho vypočul až teraz keď je dospelý a má staré kolená.“ Všetci sme s napätím čakali, čo to vlastne hľadal. „Bolo to také strúhatko, už nefunguje, ale on sa teší, lebo je jeho.“ Možno je to strúhatko, na ktorom si strúhal svoje pastelky... a je v ňom ukrytý svet spomienok...
Nuž, pre niekoho malicherná vec... pre niekoho sa aj v „malichernej vecičke“ skrýva celý svet.....
A takto ma učia deti.. prváci... Aj zajtra idem za nimi. Aj s kerkou-tetovačkou, aj s príbehom o svätom Jurajovi, aj s Mimóňom... a teším sa, že môžem čerpať z detského sveta. Veď aj Ježiš hovorí: Ak nebudete ako deti, nevojdete do Božieho kráľovstva... a dnes sme počuli... že Ježiš je BRÁNA – a že iba s Ním to stojí za to.
