Neste si vzájomne bremená
Dnes sme sedeli po dlhom čase pri šálke čaju. Aspoň na chvíľku. Plánovali sme to už dlho, ale naše plány boli akési iné, ako Toho hore.
Prajem si, aby ste vedeli, že ľudia, o ktorých idem písať sú pre mňa vzácni a veľa sa od nich učím.
Volajú sa Soňa a Mirko. Sú svedectvom lásky, že v dobrom aj v zlom, či ťažkom a náročnom sa dá kráčať spolu.
Mirko je chorý a nie je to preňho jednoduché. No namiesto toho, aby šomral, premenil svoj život na dar vďačnosti... Vďačnosti za každý nový deň, za padajúce listy v parku, za návštevu pri jeho lôžku, za slová, ktoré mu niekto adresuje, za telefonát i za všetko, čo ešte pred niekoľkými rokmi považoval za samozrejmosť. A som si istá, že je vďačný aj za Soňu.
Nie, neobdivujte ju, prosím a nepýtajte sa, ako to všetko zvláda a nehovorte jej ani to, aby bola silná, a aby sa držala.
Nechce to – a ani sa to nedá – Je jemná, krehká, túžiaca po prítomnosti niekoho pri kom, môže byť taká ako je... ochotná pozvať ho na cestu dozrievajúcej lásky. Lásky, ktorá sprevádza a žehná.
Dnes sme rozprávali o ľuďoch, ktorí sú ochotní vstúpiť (a malo by to byť pre nich samozrejmosťou) do ich života.... Strácajú najbližších... ľudí, ktorí majú len veľa rád a toho, ako inak sa postaviť k životu.... a získavajú cudzích...
O tom je život. Nie o radách, ale o nesení si vzájomných bremien. O odvahe premýšľať, ako sa ešte viac nechať premôcť láskou – aj tou z neba.
