Pre Veroniku
Bol piatok. Ráno som stretla mamu troch detí. Vliekla si so sebou príbeh. Na prvý pohľad ťažký, valcujúci a neriešiteľný. Neostávalo mi nič iné, len v tichu načúvať, čo sa deje. „Nie, nemusíte nič hovoriť,“ skočila do mojich myšlienok, keď som beznádejne hľadala slová útechy, prosiac, aby to nebolo klišé... „Stačí, ak sa za mňa pomodlíte.“
Prikývla som s hundraním: „A kto sa bude modliť za mňa?“
Mám za sebou týždeň, keď som sa prejedla nočného bdenia. Dúfam, že si SPLN mesiaca SPLNIL svoje poslanie a dlhší čas sa už neukáže. Áno, aj ja mám za sebou ťažké dni, keď vlečiem svoju dušu za sebou a mám čo robiť, aby som vstala z postele. Z času na čas závidím tým – s trvalým bydliskom na cintoríne. No učím sa v SAMOTE kráčať SAMA s Bohom.
Ale nie o tom som chcela. Ako hovorí Janík – „Ťažké chvíle treba predýchať a pokropiť – potom odídu.“
Na obed sme sa rozprávali o Veronike. Našej kolegyni matematikárke. Dôchodkyni. Ešte minulý školský rok pochodovala po chodbách a tešila sa z detvákov. Poznala ich príbehy i mená a vedela, že nie všetci môžu byť jednotkári...
Často bolo počuť ako hovorí: „Tento je taký dobrý trojkár – to stačí.“ Alebo: „Počkaj, veď ja sa porozprávam s tvojou mamou, čo to má doma za leňochoda.“
Bola skvelá. Rázna, prísna, ale i láskavá. Keď bolo treba, tak si tvrdohlavo stála za svojim, ale boli chvíle, kedy „pochodovala“ so žiakom, držiac ho za ramená a opakujúc mu: „Ty na to máš. Ty to zvládneš.“
Veľké prestávky s ňou trávila vnučka, lebo babka vždy mala nejaké to euríčko do bufetu.... Na tých dvoch bolo vidno, že sa ľubia a že majú niečo spoločné...
Aj my, ostatní učitelia sme s ňou mali niečo spoločné – vzťahy, čas strávený v rozhovoroch a vo vzájomnej pomoci. Lenže v popoludnie to bolo iné.
Neozývala sa... Vedeli sme, že ju kvári rakovina a že to s ňou asi nie je najlepšie...
Premýšľali sme, že by sme za ňou zašli, ak bude chcieť... Ak....
Nechcela som si to priznať, ale tušila som, že je to čas, v ktorý si ju Pán pripravuje na stretnutie. Vravela som si: „Nie, Bože. Ešte za ňou zájdem, ešte sa porozprávame, ešte...“
Čakalo ma stretko s birmovancami. Osemnásť deviatakov, ktorí Veroniku poznali z hodín matematiky.
Mám im o nej povedať? Alebo nie? Viem, že ju mali radi, ale toto bude pre nich asi veľké sústo, či? Sú ešte takí nedospelí, krehkí... ale na druhej strane – sú to už deviataci a majú právo vedieť, že niekto, kto ich mal rád bojuje o život a potrebuje modlitby.
Pane, pomáhaj! Čo je múdre a čo je múdrejšie?
V to popoludnie na stretko prichádzali postupne a hrali sa na indiánov, čo majú v pláne získať bobríkov mlčania.
Akoby niečo tušili.
Tri moje pokusy o konverzáciu skončili po niekoľkých jednoduchých vetách tichom.
Čudné, ešte stále som presvedčená, že táto banda deviatakov – je hlučná banda.
Nuž ale keď to bolo takto a boli sme spolu všetci, tak som spustila: „ Detváky, pani učiteľka Bambušková potrebuje naše modlitby. Zdravotne na tom nie je dobre.“
Bingo – aká krásna veta - niečo ako že máte chrípku a je tu šanca, že po niekoľkých dňoch strávených v horúčkach sa zotavíte. Aspoň sekundu som mohla byť na seba hrdá. V tom zaznelo: „Čo jej je?“
A bola som v keli. Neostávalo mi nič iné iba odštartovať hodinu pravdy: „Rakovina. Už je v hospici.“
Doteraz netuším, či všetci chápali, čo sa skrýva za slovom hospic, ale ticho v klubovni sa umocnilo. Hovorili sme o Biblii, o tom, že je dôležité pochybovať o viere, o tom, že Božie Slovo je o hriešnikoch a nie o svätých... no všetko akoby prechádzalo ponad naše uši.
Niekde v hĺbke našich bytostí rezonovalo iné slovo: „Veronika.“
Odľahlo mi, keď sme sa dopracovali k záverečným snímkam prezentácie a prišiel čas na modlitbu.
Po prvý krát sa chceli modliť dvaja birmovanci. Vystúpili pred ostatných. Vážne, s úctou a nahlas hovorili to, čo mali na srdci: Prosili za svoju učiteľku Veroniku. Za všetko čo potrebuje. Za silu pre každú chvíľu. Za to, čo sa stane, aby to, čo sa stane bolo dobré.
My ostatní sme sa pridali. Vedeli sme, že je tam Sila menom Boh. A birmovanci?
Akoby v jednej chvíli dospeli. Dovolili dotknúť sa svojich duší... a pritom netušili, že Pán sa v tú noc– nad ránom – dotkne aj inej duše a vezme si ju k sebe.
Nastala sobota a deviataci si boli viac ako istí, že svojej pani učiteľke Veronike vymodlili nebo. Ešte v ten večer bol pri nej kňaz...
Boh viedol jeho žehnajúcu ruku a daroval odpustenie a PUSTENIE z pozemského do večného života....
Šok. Žiadna rozlúčka. Myslím, Veronika, že netreba... Veď ty už dávaš na nás pozor, aby sme aj my raz prišli tam, kde si. Vďaka za všetko. Za svedectvo tvojho života. I za to, že si bola pre nás učiteľkou aj bez slov.
