2. adventný deň: Bez šálu
Dnes popoludní som s Emmou (druháčka v ZŠ) bola na prechádzke. Zima ako v Rusku. Bolo síce iba mínus dva, no mne sa zdalo, že som na Sibíri. Akoby nie, presvedčila som samú seba, že tenšia bunda - mikina stačí.
„Poďme, prosím ťa, pridaj do kroku!“ súrila som ju. No čím viac som ju ťahala za sebou, tým rýchlosť našej chôdze bola pomalšia. Na konci ulice je Ukrižovaný. Vždy sa pri ňom zastavíme aspoň na chvíľu. No dnes? Ani nápad. „Ale prečo k nemu nejdeme?“ „Lebo mi je zima.“
Zastala a obzerala si ma. „Ty už máš čo hovoriť. Máš oblečenie, bundu, ale on? Pozri, on má len gaťky.“ Zhlboka som sa nadýchla, aby som sa nahlas nerozosmiala. Na to sa nedalo nič iné povedať, ako: „Máš pravdu. Tak iba na chvíľu.“
Len čo sme boli pri kríži, prišla ďalšia sprcha. „Ani nohavice mu nemôžeme obliecť. Keby sme to urobili, spadol by z kríža.“ Logické. Keď bola prváčka, tak klince a kríž boli jej srdcovkou. „Ale predsa by sme niečo mohli urobiť.“ Mrkla na mňa. „Čo?“
„Dať mu šál, aby ho nebolelo hrdlo. Lebo keď bude šepkať, tak ho ľudia nebudú počuť. A možno ani nebudú vedieť, že sú vianoce.“
Nekomentovala som to. Emma mala totiž nákrčník. Na prvý pokus sa mi podarilo „ošáliť“ Pána Pánov. Reku „Pane, ja mám toho veľa a ty nič.“
Konečne bola spokojná. Mohli sme ísť domov. Len ešte jedna otázka: „Myslíš, že by sa potešil, keby sme mu na budúce doniesli čaj?“
Cestou domov som sa usmievala nad „odovzdaným šálom.“ Je advent. Čas odovzdávania... koľko toho máme, kým náš Pán má len ...., veď viete čo. Ešte nájsť odvahu, aby sme to, čo Mu dáme, nechceli vziať späť.
Nemyslím si, že by mu chutil čaj... chce od nás niečo iné....
