ADAM
Adam, keď bol chlapec malý,
chcel mať auto
mocné svaly.
Preto svoje svaly
chváli:
„Už ste väčšie,
nie som malý.“
Len čo prišiel do školy,
nebolo mu po vôli
sedieť,
vstávať,
písať,
čítať,
do postele večer líhať.
„Chcem ísť radšej činky dvíhať.“
Mosúril sa Adam v triede,
že byť žiakom?
V toľkej biede?
S machuľami,
poznámkami,
bez desiaty,
obeda?
Učiteľ mu prísne vraví:
„Činky v taške netreba.“
No on?
Adam popletený,
Miesto kníh
len vitamíny,
proteíny,
prášky,
všetkých značiek
nosí:
Učiteľa v škole prosí:
Žiada, žobre, chce mať sám,
vlastný cvičiteľský plán.
Darmo mu ten vysvetľuje:
Tu sú čísla,
tu zas vety.
Tu je glóbus,
tu je mapa.
Adam,
chce sa premeniť.
Na mocného chlapa.
Už je piatak.
Čas ten letí,
nevie čítať,
zbierať smeti.
Nevie malú násobilku,
v diktátoch má samú mýlku.
Ameriku hľadá kdesi,
kde by zašiel hoc aj peši.
V dejepise tvrdí skrátka,
že vo vojne zbili tatka.
Biológia – to je veda,
že ju teda vôbec nedá.
Len telesná – tá je super.
Bomba.
Špica.
Paráda.
Vlastne iba bola,
kým jedného dňa,
Adam nevystúpil na Rada.
„Uhni, to je moje miesto!“
syčí ako had.
No Rado,
ten má výzvy rád.
Stojí ako
socha,
kôl,
značka v doprave.
„Nepočul si?“
Adam myslí,
že má uši v oprave.
„A čo keby si uhol ty?“
uškrnie sa Rado.
Prvý krok vpred.
Potom druhý, tretí.
Adam zrazu
za strom letí.
Ustráchaný
ako myš.
Hľadá tmavú
tajnú skrýš.
Rado, ten len
rukou máva.
Chvastúňom
sa aj to stáva
Nie je dobré
chcieť len svaly!
To dá rozum!
Pochopte to.
Nie sme malí.
Že by sa nám
Adam stratil?
Nie, nie.
On sa domov
vrátil.
Tam sa strhla
zvada veľká.
Otec kričí:
„Žiadna telka!
Žiaden tablet!
počítač,
internet.
Väčšej zlosti
pre mňa niet.
Tu máš pero,
papier,
knihy,
fyziku!
Každý deň budeš
rátať matiku!
Neobídeš ani
slová vybrané,
dúfam, že ti
múdrosť
v hlave pristane:“
Rozhodol sa
otec správne.
Žiadne svaly,
úľavy.
Prišiel čas,
naliať múdrosť
Adamovi
do hlavy!
Ešte slušnosť,
vďačnosť,
lásku,
úctu voči iným.
Naučiť ho,
ako robiť
najsprávnejšie činy.
Chvastanie mu
vytĺcť z hlavy.
Veď či sa to patrí?
Otec berie na dvor syna
„Teraz bránku natri.“
Pohrabú aj lístie,
i pokosia trávu.
Prišiel deň,
keď aj Adam,
má tú
správnu
rodičovskú stravu.
Svieža hlava,
to je ono!
Robí s deťmi divy!
Adam číta,
píše správy,
učí sa sťa divý.
Nemyslí
už na svaly,
nie je predsa
malý.
Pochopil,
že na svete,
je dobre vtedy,
keď sa všetkým
darí.
Keď sa ľudia
majú radi,
a v sade kvitnú kvety,
keď sa deti
usmievajú
a slnko na nás svieti.
