Ako si myši poradili s Jozefínou
Poza strechy, komíny,
číta staré noviny.
Ktože? Čože? Kto to je?
Kto a kam to putuje?
Počúvajte ako muchy.
Sadnite si, čo ste hluchí?
Štyri labky, jeden chvost,
fúzy ako svetlonos,
Oči veľké ako sova,
dajme že jej – troška slova:
„Mňau, mňau,“ Jozefína sa vám hlási,
Nechutia jej v poli klasy,
ani v sade hrušky.
Naháňa len mušky.
„Mňau, mňau,“ hudie skrátka,
s Dunčom veľká kamarátka.
Za to sivé myši,
nechce vidieť v tmavej skrýši.
„Veď sú hlúpe, ba sú skúpe,
už ma z nich aj v oku lúpe,“
hádže chvostom Jozefína
a nakúka do komína.
„Mňau, mňau, počkaj myš,
keď ťa chytím, uvidíš!“
Ale myši, čo sú šiši,
pištia ako v pohári.
„Čo si myslíš, veľká mačka?
Že sa ti to podarí?“
Jozefína striehne na ne.
Labky má už prichystané.
Slinky tečú, chvost je v hore.
„Len sa majte na pozore!“
Ale myši, tie sú šiši,
šuškajú si v svojej skrýši.
Hrajú šachy, škôlku, dámu.
pred dverami mačku, nechávajú samu.
„Mňau, mňau. Ja mám čas,“
hudie svoje aj sto ráz.
Mačka má byť trpezlivá,
prítulná hoc, občas divá.
Má vytrvať, keď je treba.
Počkať hoc aj do obeda.
Lenže myši? Tie sú múdre.
Starý myšiak práve hudre.
„Stojí tam to čudo sivé.
Nebudeme večer živé.“
Ale myška Oxana,
poskakuje od rána.
Ba smeje sa, veď je smelá.
popod fúzy prejsť by chcela.
A tak tíško ako myš,
vyhrýzla si ďalšiu skrýš.
A z tej skrýše daj sa svete,
nové dvere.
To už viete.
Vedú priamo na lúku.
A tak myšky vychádzajú
a držia sa za ruku.
Jozefína, stále stráži.
Zo všetkých síl sa snaží,
keď tu Dunčo: „Hav a hav.
Niečo s nimi už aj sprav.“
„Veď tu striehnem ako viem,
keď vybehnú, tak ich zjem,“
chlácholí ho kamarátka.
„Ty si na nich veru krátka,“
vrtí chvostom psisko veľký.
„Myš prelezie všetky dierky.
Na lúke sa naháňa,
malá sivá uchaňa.“
Jozefína stiahne chvost,
v očiach sa jej zračí zlosť.
A poďme ho medzi kvety.
chytať malé myšie deti....
Mačka má byť trpezlivá,
prítulná, hoc občas divá.
Ale to už deti viete.
Tak to chodí v šírom svete.
