Ako skomplikovať neskomplikovateľné
Dnes ráno sme si to namierili do nemocnice. Odbery krvi... vyšetrenia... kontroly....
„Dám vám skúmavku a prinesiete mi moč,“ usmieva sa sestrička. Mrknem ma mamu a ona súhlasí.
Prichádzame pred toaletu a vyvaľujeme oči po prvý raz. Namiesto kľučky – guľa.
Taká aká býva na dverách, ak nechcete, aby ich otvoril každý, kto pri nich stojí.
Dotknem sa jej a potiahnem – primerane, aby mi náhodou neostala v rukách. Neostala. Ale ani dvere sa nepohli. V tom som si všimla plagát. Bolo tam niečo ako: „Pokiaľ chcete použiť toaletu, zazvoňte na zvonček.“ A vážne – vedľa dverí bol naozajstný zvonček, taký bytový... Guľali sme oči po druhý raz.
Nasledovalo zvonenie číslo jedna – linka obsadená. A tak sme si chvíľu postáli.
Potom zvonenie číslo dva – konečne úspešné – len na druhej strane nik nedvíha. Dostali sme sa do bodu, keď sa spustil odkazovač: „Po zaznení signálu nám nechajte správu.“ Nechala som: „Prosím vás, otvorte nám dvere, potrebujeme použiť toaletu.“ Bodka. WC ostalo zatvorené. Už sme v rade stáli traja a gúľali netrpezlivo očami.
Nuž do tretice všetko dobré. Zvoní.... Len pohľady, vyjadrujúce vrúcnu túžbu dostať sa za zatvorené dvere boli akési pálivejšie.... Veď viete... Nik nechce to nechce pustiť do ....
A tak vravím: „Ak to niekto zdvihne, povedzte, nech otvoria. Ja vybehnem do ambulancie.“
O chvíľu klopem na iné dvere. Vyjde sestrička a rehoce sa: „Hovorím to každému. Toto je na skrytú kameru.“ Prejdeme chodbu, zastavíme sa pri „vytúžených dverách.“ Schmatne ich z celej sily – povolia. A my si vydýchneme. Netušiac, či sa máme smiať, nadávať, alebo niečo iné.... Odhadzujeme myšlienky a čo najrýchlejšie mizneme za dverami „istých zariadení.“
Sestričke sme viditeľne spravili dobrý deň... no nám zo začiatku nebolo všetko jedno...
V poslednej dobe je to akési spontánne. Skomplikujeme si všetko, čo sa dá – a aj to, čo sa na prvý pohľad zdá neskomlikovateľné...
Takže, mám návrh... Milé zdravotné zariadenie... Buď zdvíhajte telefón... alebo zrušte zvonček a namiesto terajšieho plagátu.... dajte iný: „Guľu potiahnite z celej sily...“
Je večer a smejem sa. No v tej rannej panike som skôr zúrila... Veď som ešte nikdy nevolala na vrátnicu v zdravotníckom zariadení, a neprosila zamestnancov, aby mi otvorili dvere na wc...
Nuž všetko je po prvý raz... len ľutujem tých, čo sa pred dvere postavia na poslednú chvíľu.
A myslím, že na vrátnici majú dosť telefonátov aj bez toho....
Niekedy stačí tak málo...
Vymeniť plagát... a ťahať dvere z celej sily.
