Duchovné nemehlo
A je to tu! Predpokladala som, že sa to raz stane a moja mama príde s nápadom, aby som šla na birmovku. Ale prečo? Či nevidí, že mám v škole monitor a toľko krúžkov, že ani neviem, kde mi hlava stojí?
A okrem toho: v triede sme sa zhodli na tom, že je to nemoderné. Čo nemoderné! Priam zastaralé! Veď takú birmovku má moja mama, babka, prababka a určite vás nebudem klamať, ak poviem že aj pra-prababka. Nechápem prečo moji rodičia chcú, aby som žila ako v osemnástom storočí a robila veci, ktoré podľa mňa, patria do múzea.
No dobre, je pravdou, že v škole chodím na náboženstvo a v nedeľu do kostola. Ale nič viac. Správam ako maxi tínedžerka. Modlím sa len tak akože. Na spovede chodím ako inak z donútenia. A keď kňaz v kostole káže, na protest rátam hviezdy na obraze predo mnou. Väčšinou skončí, keď som pri čísle stodvadsať päť. Dúfam, že ste pochopili, že som také, no ako sa to povie: duchovné nemehlo.
Ale za to sa vyznám v móde, hudbe a filmoch. Som youtuberka a raz sa stanem letuškou a preletím celý svet.
Dosť. Prestávam snívať. Aj tak doma nič iné nepočujem, len: „Nezdúvaj sa, aj tak ti to nepomôže! Nechápeš, že ti chceme len dobre?“ alebo: „Raz sa nám za to poďakuješ!“
Ak ste tínedžeri, ako ja, iste mi rozumiete. Ale aj tak, radšej by som sa poďakovala, keby mi dali všetci pokoj. Teda nie všetci. Mohol by si ma všimnúť napríklad Fero. Je celkom fajn a páči sa mi, ale myslím, že je nechápavý. Nech mu naznačujem, ako viem, že sa mi páči, tvári sa, že som vzduch. Ja, ktorá sa smejem na plné ústa a zabávam všetkých naokolo. Preto som sa rozhodla, že niečo vymyslím.
„Už som domáááá.“ Zvolá od dverí mama a vletí do mojej izby. „Dúfam, že si sa už odfučala.“ Vypleštím na ňu oči. Má nový účes a dobrú náladu. „Kiara, neuveríš mi, čo sa dnes stalo.“ „Čo?“ precedím cez zuby a narýchlo otvorím zošit z fyziky. „Stretla som spolužiačku zo základnej. A jej syn, myslím, že sa volá Fero, chodí s tebou do školy. Asi je o rok nižšie....“ Prestávam ju počúvať. Čo? Snáď nemyslí toho Fera, ktorý sa mi....
„Pozvala som ich v sobotu na piknik. Ale prídu, až po birmovaneckej náuke. Takže, sme sa s jeho mamou dohodli,“ dodá na jeden dych, „že sa s ním stretneš pred kostolom a odprevadíš ho k nám. Neva?“
„Neva,“ zopakovala som. Ak by ste tomu náhodou nerozumeli, znamená to: Nevadí. Čo nevadí! Bolo to priam skvelé. V tej chvíli sa mi už ani birmovka nezdala staromódna. Dokonca som sa na ňu začala tešiť.
Od tejto udalosti prešlo niekoľko mesiacov. A ja sa smejem. Áno, stretla som Fera. Ale dostala som aj niečo viac. Nových priateľov, pri ktorých môžem byť taká aká som. Spoločne sme prišli na to, že nemusíme byť dokonalí ako „Ferrari“, stačí aby sme boli voči sebe pravdiví. Aby sme si pomáhali a odpúšťali. A viete čo, na birmovku sa dnes teším ešte viac. Pretože viem, že dostanem od Boha dary, ktoré, ak budem chcieť, prinesú do môjho srdca vieru, nádej a lásku. A to je pre mňa podstatné.
