Moja úloha: Rozmotať zamotané....

Možno som ja tá „blbá“, ktorá chce pomáhať aj tým, čo o to nestoja. Čo sa boja priznať si, že majú problém. Čo vidia veci inak, aké v skutočnosti sú. A ak im to niekto predostrie čierno bielo, okamžite v ňom vidia nepriateľa, ktorý je proti nim a hrajú sa na obeť.

Niekedy, sa milý Bože, dostávam do situácii, v ktorých – ako to my pozemšťania hovoríme – sa nevyzná ani divá sviňa (a ja už vôbec nie.). Z tvojej strany v tej chvíli zaznie: Rekalama na ticho a do nej hlas, ktorý má vyvádza z miery. Vraj: „Marcela, čo panikáriš! Veď som svojim anjelom dal príkaz o teba, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách.“

No tak moment Bože! Tak po prvé: nie som si tým taká istá. A po druhé: Nie na všetky cesty ma tí tvoji anjeli /a podotýkam, že aj ty/ pustia.

Aby som bola konkrétna, tak počúvaj.

Príklad.

Vieš, že decká sú mojou srdcovou záležitosťou. Nemám svoje, ale tie v škole – poviem ti – stoja za to. Ich príbehy ma fascinujú, občas rozčuľujú, ale aj učia. A z času na čas ich bránim ako lev.

Túžim, aby čo najviac poznali teba /nie náboženstvo/ ale teba – dobrého Boha, ktorý sa k nim skláňa a odpúšťa im ich „lotroviny,“ no veď vieš.

A práve o ne išlo. Občas mi prezradili, čo ich trápi, čo sa deje, čo nechápu. A mňa išlo od hnevu roztrhnúť, lebo som nemohla do ich situácie zasiahnuť. No teda mohla, ale vyvolala by som vojnu medzi dospelákmi, a tak som sa snažila mlčať, potešovať a chladiť si hlavu, aby sa so mňa nestala sopka.

Vrešťala som na všetkých anjelov strážnych a keby som mala nebeskú píšťalku, iste by som ich postavila do pozoru a prikázala im, aby  (a teraz prepáč) istého človeka, ktorému si zveril „tak veľa“ vystrelili, čo ja viem kam: asi na miesto, kde by nemal strach pozrieť sa do zrkadla a uvidieť tam samého seba. (Vystreliť ho na Mars by bolo zbytočné)

Ty ako šéf si so svojimi anjelmi postavil predo mňa neviditeľnú závoru. Snažila som sa ju obísť. Najskôr pekným slovom, potom modlitbou a občas aj krikom... Všetko sa však len zhoršovalo...

Nakoniec, keď som videla, že sa zapaľujú fakle akejsi žiarlivosti, a že to všetko ide zvláštnym smerom, stiahla som sa z akcie. Prestala som hasiť, čo sa ma bytostne nedotýkalo, hoci mi to trhalo srdce.

Bože, ty vieš... sú to deti.

Znova som sa pustila do dialógu s tebou, Bože. Chcela som aby si mi vysvetlil, čo to má znamenať? Čo odo mňa chceš. Obviňovala som ťa, aký si nespravodlivý... Pýtala som sa ťa, ako toto môžeš trpieť a statočne som sa – ako to ľudské stvorenie vie – pohoršovala.

A ty? K tomu všetkému si na dialóg nepristal. Bol si ticho. Áno, v tom čase som ťa vyhlasovala za Majstra Ticha. Až do chvíle...

... keď ma v škole zastavili a povedali: „Budeš sa venovať deťom. Nie síce tým, ktoré poznáš, ale....“

Nechápala som, ale prijala som to. Ak treba pomôcť, tak som za. Závoru som nechala závorou a začalo sa moje „in“ prázdninové dobrodružstvo.

.

Budeme ho volať Filip (meno som si vymyslela, ostatné nie)

Keď som ho po prvý raz stretla, kukal na mňa veľkými hnedými očami. Čakala nás dôležitá úloha. Dotrénovať písmenká a čísla. Naučiť sa ako tak čítať a spraviť komisionálky.

A tak sa to začalo. Zo dňa na deň som sa o Filipovi dozvedala viac a viac. Ľúbil mamku a poslúchal ocka.

To čo tato povedal, to bolo sväté.

A poznávala som aj jeho obavy. „Ak nespravím tie skúšky, tak nebudem môcť ísť ani domov,“ vysvetľoval mi, keď sa mu pred očami mihali písmená a odmietali sa nastúpiť do slov. (ach tie dyslexie, dysgrafie, dysortografie...a pod. poruchy)

„Reku, chlape,“ venovala som mu vážny pohľad. „A čo spravíš?“

Chytil ma za ruku a vyhlásil: „Budeš potom taká dobrá? Môžem sa nasťahovať k tebe?“

Dohodli sme sa že to vyriešime, až keď taká situácia nastane. Dovtedy budeme bojovať s čítaním.

Podarilo sa.

Filip, čoraz viac pri našich stretnutiach rozprával o tom, ako si žije doma. O mame, ktorú bolia kríže. O mame, ktorá nemôže chodiť do školy, lebo nevládze. O mame, ktorú vzali do nemocnice, lebo potrebuje inklúzie (nie nepomýlila som sa. To Filip tak volal infúzie)

Koľko strachu a obáv bolo za jeho slovami, vie iba on....  (teda už aj ja – ale to sme museli byť na rozhovor sami dvaja)

Bolo mi smutno.. Filip je ešte dieťa a to čo sa dialo okolo neho vnímal po svojom. Vedeli sme, že jeho mama netrpí len na bolesť krížov, ale hlavne na bolesť duše.

Je to žena, ktorá na nesprávnych miestach hľadala lásku a hĺbku srdca. A teraz už nemala silu naštartovať. Začať inak.

No svojho syna milovala a sľubovala, že urobí všetko, aby jej ho nevzali do domova.

Bože, vedela som, že je to ľudsky zlé....

Minulý týždeň pršalo...

Filip si sadol ku mne na lavičku a spýtal sa:„Vieš čo sa stalo?“

Prikývla som.

Odpoveď si dal sám: „Moja mama zomrela.“

Hovoril to aj spolužiakom. A nechápal, prečo sa mu smejú. Veď nežartuje. Myslí to vážne.

Objala som ho.

Uveriť ľudským slovám je často ťažké. Bože, aj s nami ľuďmi je to náročné... Sme zbabelci, a nechceme sa postaviť zoči voči pravde, ktorú nosíme v sebe.... Premôž nás svojou láskou.

V tej chvíli som sa prestala ponáhľať.

Ostala som s ním. S malým Filipom. Nesmiala som sa. Po tvári mi skôr stekali slzy.

Rozprávali sme sa: o mame, o anjeloch.

I o tom, že aj mne odišiel tam hore do neba ocko.

„Aj teba to tak bolelo?“ spýtal sa a jeho hnedé oči spočinuli na mne. Prikývla som.

Odľahlo mu. „Som rád, že sa to nestalo len mne.“

Vybehol po peračník. „Tu budem nosiť mamu a takto si ju budem pamätať,“ šermoval fotkou. Ten obyčajný kus papiera sa preňho stal dôležitým, ba najdôležitejším v tej chvíli. No v srdci mu ostalo veľké prázdno.

Bože, ako ľahko je súdiť. Filip sa snaží byť medzi spolužiakmi veselý. Kope do lopty i do iných (len aby sa mu už nesmiali, lebo to bolí).

A potom?

Znova príde...

Posadí sa vedľa. Znova hovorí: o mame, o tom, čo zlé sa stalo.

So smútkom vyťahuje peračník. Potom fotku: „Tuto sa mi to odtrhlo. Vidíš, tento bok.“ Smutné oči prezrádzajú, že sa mu to nepáči.

„Požičiaš? Na chvíľu?“ vzťahujem po fotke ruku. Opatrne mi ju podá.

Vstávam. „Mám nápad. Vydrž!“ Laminatovačka to istí.

Vraciam sa späť.

„Tvojej mame na fotke sa už nič nestane,“ sľubujem. Prikyvuje a pritisne si ju k srdcu. „Budem ju chrániť a dávať na ňu pozor,“ dodáva.

V tú chvíľu mám chuť ti Bože, poslať reklamáciu a spýtať sa, či to náhodou nemá byť naopak.

Či mama nemá chrániť Filipa...

No v zápätí prichádza odpoveď. „Moja mama už nevládala žiť. A tak ju Boh zmenil na anjela. Nebude ma čakať doma v kuchyni, ale tam hore v nebi,“ hovorí si drobné chlapča asi len tak pre seba a mňa sa jeho slová dotýkajú viac, ako by som si priala.

Viem, že nemôžem od neho odísť.

Že budem akosi inak pri ňom. Či už v škole, či pri doučku, či v modlitbe....

Vynára sa mi spomienka na jeho mamu.  Na chvíľu, keď sa obávala sa, že jej ho vezmú. Že sa o neho nevie postarať. Že je príliš hlúpy na to, aby prechádzal z ročníka do ročníka.

 Hovorila otvorene: o ťažkom pôrode, o živote... a ja som mlčala.

Z úcty voči žene, ktorú svet veľmi rýchlo odsúdi. No jej skrytý príbeh má logiku. Má hlboké túžby srdca. Má guráž a veľa sklamaní. Len maličká chybička sa „vloudila“.

Pri tých sklamaniach prestala veriť, že aj ona má právo na Božie odpustenie. A tak si odpúšťala sama takým spôsobom, o ktorom mnohí z nás vravia, že je to: „metla ľudstva.“ Bola zranená a nevládala naštartovať svoj život inak. Aspoň nie ten pozemský.

A keď to tu píšem, Bože, konečne chápem, prečo si zatvoril pred prázdninami „závoru“ a ja som nemohla vykročiť na cestu, po ktorej som túžila ísť.

Verím, že Filipova mama má guráž a že raz bude žiť život nebeský s plnou nádržou – benzínu radosti, odpustenia a lásky. Že nájde to, čo tak veľmi hľadala.

Ak príde deň, keď mi Bože, zatvoríš závoru a nedovolíš mi urobiť to, čo chcem,

buď si istý, že budem frflať (veď ma poznáš, či nie?).

Znova to bude bolieť,

znova budem bojovať o to, aby som si vyvolila cestu pokory..

Ale niečo bude predsa iné...

Moja skúsenosť s Filipom... i jeho mamou.

Hoci to bude ťažké, Bože,

spokojne ma zavolaj, ak bude teba, opustiť známe deti, pred neznámymi.

Na mne nezáleží, dôležité je, aby boli oni spokojné a pokojné...

Daj mi silu, aby som ustúpila a odišla od nezmyselných hádok (veď kto nechce chápať, nepochopí), aj keď mi to bude trhať srdce.

Viem, že príde deň, keď ho zacelíš a zahojíš. Ako je aj tento.

Vďaka ti Bože, za Filipa.