OXANA
V to ráno prišla do triedy. Pani učiteľka ju držala za ruku.
„Žiaci,“ povedala milo, keď sme vstali: „Toto je Oxana. Verím, že sa s ňou skamarátite.“
„Dobryj deň,“ prehovorilo dievčatko a pozeralo sa na nás, akoby sme boli jej prvou, aj poslednou záchranou.
Vedeli sme, že príde. Ale aj tak to bolo pre nás niečo nové: Po prvé: nevedela po slovensky; po druhé: bola z Ukrajiny a po tretie: na vlastnej koži zakúsila, čo je to vojna.
„Ty, neboj, ničevo. Eto tvaji druzja,“ posmeľovala ju triedna.
Nerozumela som jej ani slovo a o to viac ma prekvapilo, keď sa ozvalo moje meno:
„Kika, uprac si lavicu. Oxana bude sedieť s tebou.“
Všetci stíchli. Neviem, či mi závideli, alebo nie, ale povedala som si, že to zvládnem.
Včera večer sme sa modlili a prosili Boha, aby ľudia dostali rozum a zastavili vojnu. Dokonca mama hovorila, že ak bude treba, aj my privítame doma ukrajinské mamy a deti.... Tak prečo nezačať už teraz, a privítať niekoho vo svojej lavici?
Oxana sa ticho posadila a kým sme kontrolovali úlohu zo slovenčiny, obzerala sa okolo. „Asi má stres,“ pomyslela som si a podsunula som jej antistresovú omaľovánku. Naznačila som, že si ju môže začať vyfarbovať. No ona len mykla plecami. „Jasné, nemá farbičky,“ pochopila som a nenápadne som k nej posunula peračník. Veď rozdeliť sa s chudobnejšími, by malo byť samozrejmosťou, či nie?
„Teraz by úlohu niekto mohol aj prečítať.“ Ozvalo sa spred tabule. Pozreli sme sa na seba. Mali sme napísať sloh o tom, ako sa my, piataci, pozeráme na vojnu a čo môžeme urobiť, aby bol svet o niečo krajší.
Ale teraz, keď tu bola Oxana, to bolo iné. Vlado sa zamračene pozeral do zošita. Klára nervózne ťukala perom o lavicu a Peter? Ten ohrýzal pero. „Je niekto, kto by to chcel prečítať?“ pozerala sa pani učiteľka na žiakov. „Preložím to, aby aj Oxana rozumela, čo ste napísali.“
Ešte to, prebleslo mi hlavou. Hoci som premýšľala nad úlohou skoro hodinu, nenapadlo mi nič svetoborné. „Kika, tak skús!“
Postavila som sa. To bude trapas.. „Neboj sa, len čítaj.“
Odkašlala som si a spustila som: „Neviem, ako mám zastaviť vojnu. Ale mama vraví, že vojna sa začína v srdci. Tam, kde sa ľudia hnevajú a kde si závidia. A tak by som sa chcela menej hnevať, byť so všetkými kamarátka a pomáhať aj tým, ktorí prídu z Ukrajiny. Vlastne všetkým, ktorých stretnem...“
Oxana sa usmiala. Skôr ako jej pani učiteľka stihla preložiť, čo som prečítala, vykríkla:
„Eto očiň charašo. My búdem druzia.“
Trieda zatlieskala. A ja som pochopila, že ak máme niekoho radi, nezáleží na tom či poznáme jeho jazyk alebo abecedu. Stačí, ak sa k nemu prihovárame s láskou. Čo na tom, že sa dorozumievame rukami a nohami. Veď aj o tom je život. Tu a teraz.
