Poulička
„Dobrý deň. Som Poulička. Tento dvor sa mi páči,“ zamravčala čierna veľká mačka a pozrela sa na mňa. Drzo, bez toho, aby si otvorila bránu, vošla na trávnik. Rozhliadla sa a povedala: „Mňau. Budem tu bývať.“
Jej reči som rozumela iba ja. Asi preto, že keď vyrastiem, chcem byť veterinárkou, ktorá bude liečiť nielen kocúrov a psov, ale aj krokodílov.
Ale o tom, potom. Vráťme sa radšej na dvor:
Keď ju mama zbadala, zalomila rukami: „Fujtajbl! Vyzerá ako čert! Už aj ju vynes preč!“, prikázala mi. Vedela som, že musím niečo urobiť, ale odniesť mačku preč?
Mame som pred piatimi minútami sľúbila, že budem poslúchať. No teraz to jednoducho nešlo.
Vzala som Pouličku a potajme, aby ma nikto nevidel, som odkráčala do garáže. Ocko tam opravoval auto. Pozeral sa pod kapotu a tak nás nevidel.
„Tati?“
„Áno zlatíčko,“ privítal ma milo.
„Môžem tu prosím, položiť jednu krabicu a dať do nej niekoho dôležitého?“ spýtala som sa opatrne.
„Jasné. Postav ju do kúta, a hlavne mi daj pokoj. Mám tu robotu.“
Uff. Odľahlo mi a hneď som sa pustila do práce.
Až večer rodičia zistili, že máme nového člena domácnosti. Naštastie ju nemohli vysťahovať, lebo ako sami vravia, že keď niečo povedia, tak to platí. A platilo aj to, že môžem mať krabicu v garáži.
Neostávalo im nič iné, iba si zvyknúť. Ocko dokonca dostal nápad, že Pouličku premenujeme na Garážovku. A keď sme pri nej našli tri malé mačiatka, začali sme ju volať: mama Micka. A urobili sme dobre. Stará sa skvelo nielen o malé mačiatka, ale i o to, aby sme v garáži nemali ani jednu myš. Je šikovná ako ja. A nájde každú jednu skrýš. Neveríte?
