Prvý adventný deň: Nechcite byť silní za každú cenu
„Už nikdy vás nenechám samých,“ zopakuje Boh a do drevených jasieľ znova vkĺzne ako bezbranné a bezmocné Dieťa.
Už nič nebude tak ako pred tým. Ani zajtra, nebude ako dnes. Lebo dnes už bude včera. A možno sa aj na Dadu, budem pozerať inak. Nie ako dievčinu, ktorá sa rozhodla pretrhnúť na silu niť svojho života. Ale ako na obeť, ktorú vďaka našej nevšímavosti či ľahostajnosti, či ako to nazvať, prijala za svoju. Na človeka, ktorému som nebola nablízku, vo chvíli, keď ma potreboval.....
Koľko pohoršenia prinesie nový deň? Pretože žena, ktorá toľko pracovala pre cirkev sa pokúsila siahnuť si na život. List, ktorý zanechala, je toho dôkazom. Koľkí len mávnu rukou nad tým, a povedia si, že jej preskočilo? Koľkí budú mať tému „samovražda“ na tanieri a budú špekulovať, prečo to urobila. Nosiť klebety o pokazených vzťahoch.... Nie, ubezpečujem vás, žiaden vzťah a už vôbec nie s mužom sa nepokazil. To my sme sa pokazili.
Kto je Dada. Je to super žena, ktorá v januári bude sláviť (a verím tomu, že bude) tridsiate narodky.
Žena, ktorá by dala zo seba aj to posledné. Doteraz som sa na ňu vždy mohla spoľahnúť. Nie, nebojte, neotravovala som ju každý deň. Len tri - štyri krát do roka. Jej povesť obetavej a usmievavej baby ma z času na čas miatla.
„Počúvaj, ako to zvládaš? Všetko...,“ pokračovala som vymenovaním jej služieb. Od hospicu, po stretnutia manželov, kde chodila dávať pozor na deti. „No čo ti poviem. Musím.“
Nejako som si na to zvykla. Dada bola jednoducho „nezastaviteľná.“
Asi pred dvoma mesiacmi som od nej dostala email. Po dlhom čase písala o sebe. Chcela sa niekomu vykecať, ale zistila, že nemá „poslucháčov“ iba „rečníkov.“ Zaliezla aj na duchovný rozhovor. Dokonca niekoľko krát. No odchádzala viac menej s tým istým povzbudením: „Dada, ty? Si silná, zvládneš to. Či nie?“ Odpoveď bola jasná: „MUSÍM.“
Bola zúfalá, ale pokusy o vyliatie srdca ju oberali o silu. „Zaškatuľkovali si ma. Nevládzem vyliezť z tej pomyselnej škatule. Prosím, aspoň ty sa za mňa pomodli.“ Odpísala som jej, že je to jasná vec. Dnes viem, že som mala urobiť viac.
„Nikdy nepresviedčaj iných, že si silná,“ prosila ma v emaily (ach Bože, prosím ťa... viem o čom hovorila... ale my jedináčikovia, to tak máme). „Ak ich presvedčíš, zabiješ samú seba.“
Netušila som, vážnosť týchto slov. Aj ja som patrila medzi tých, ktorí sa ozývali vtedy, keď niečo potrebovali, alebo sa neozvali vôbec.
Pred chvíľou mi prišla sms. Dada si siahla na život.
Nie, ešte nie je všetko prehraté. Ešte stále za ňu dýchajú prístroje. Ešte nie.
Dnes viem, že tieto „slovné povzbudenia a zľahčovania“ sú často poslednými klincami do rakvy. Neverte ľuďom, ak sa tvária, že sú silní. Možno len potrebujú čas, aby začali o sebe rozprávať. (myslím, že ženské pokolenie zvlášť).
Táto noc je pre mňa iná. Myslím na Dadu a volám celé nebo. Bijem sa do pŕs a vyznávam, že som nevšímavá... Nie, takto sa to nesmie skončiť (alebo aspoň by sa to nemalo - viem, že to nie je v mojich rukách). Ak to vyhrá, budem s ňou... a budem čakať, kým začne rozprávať.... aj keď mi bude tvrdiť, že je všetko OK.
Vypísmenkovala som sa. Je mi ľahšie na duši. To čo sa stalo Dade, sa môže stať aj mne, aj tebe. Možno preto aj Boh tak dlho čakal, kým dovolil, aby sa narodil jeho Syn. Možno chcel vstúpiť ako malé bezbranné Dieťa, do sŕdc, ktoré sa hrali na silné...
Možno... Neviem. Nechápem. Advent je tu. Čakám, kým Boh prehovorí. A je mi to jedno, ako: cez bolesť, či cez radosť... obe sú vždy po blízku.
Je mi smutno... a slzy mi tečú po tvári. Je to možno viac ako modlitba... je to niečo, čo mi je blízke. Byť s Ním. Byť závislá na Bohu a čakať, kým prehovorí.
Nie, prosím, nikdy sa nehrajte na silných... a nechcite všetko zvládať sami. Tieto slová sú len výkrikom zúfalstva. Píšem... poznám.... na vlastnej koži.
PS. Ak ste sa dočítali sem, prosím pomodlite sa také stvorenia ako Dada. Vďaka. Nech vyjde raz nad ich životom dúha nádeje, že ich predsa má len niekto rád.
