reKAPITULÁCIA
Píšete mi, že nepíšem. Lenže ja nepíšem preto, že píšem.
Takto nejako sa to komolí a motá, keď sa zrazu dni naplnia niečím, čo človek nečaká a prevalcuje ho to.
Takže aspoň v skratke - alebo reKAPITULÁCIA
V pondelok sa môj život obrátil hore nohami... premenila som sa na niečo špeciálne – a vďaka tomu špeciálnemu sa môžem venovať špeciálnym – rozumej výnimočným deťom v škole. To že som špeciálna – mi je jasné už niekoľko rokov – no teraz mám na to papier s názvom: Špeciálny pedagóg.
Po pondelňajších skúškach som akosi nedokázala vypnúť (žiadne pálenie kníh sa nekonalo). Práve naopak. V hlave mi blikali príbehy detí, ktoré vnímame navonok obyčajne, no vo vnútri majú svoj vlastný svet. Náš smiech považujú za útok a napĺňa ich strachom. Nevedia, čo majú robiť, aby nám urobili radosť a pýtajú sa: „Si šťastný, že som ťa pozdravil?“
Drilujú sa to, čo my máme vpísané v srdci... A predsa sú výnimočné. Vynikajú v oblastiach, ktoré si my dospeláci nevšímame. Dokážu spočítať stonožke nohy a čudovať sa, prečo sa volá 100nožka, keď tých nôh na obrázku je iba dvadsať. A pohoršovať sa na ilustrátorovi ktorý, podľa nich, nedokončil prácu. Ovládajú solárne panely a mobil vám vezmú iba preto, aby ho nabili eko -spôsobom. Na narodeniny si pýtajú tehly, lebo iba vďaka nim postavia v záhrade kozub. Ako na to – to si presne naštudovali predtým na internete....
A mojou úlohou bude pokúsiť sa o to, aby tieto výnimočné detváky, aspoň troška porozumeli nášmu svetu. Tento týždeň som sa o to usilovala trikrát. A vždy na iný spôsob. Naučila som sa, že stáť pred zrkadlom a usmievať sa, môže pre niekoho znamenať, že som „čudná“. Alebo ak sa mračím, tak to robím preto, aby po mojich vráskach (ktoré sa v obyčajnej chvíli zmenili na rozbúrené more), mohli plaviť veľké lode. A že v mori bývajú ryby. Prepáčte, nie je v mojich silách zopakovať ich odborné názvy.
Priznávam. Nepodarilo sa mi presvedčiť dieťa, aby „normálne“ vnímalo moje kútiky úst – ako prejavy dobrej a zlej nálady. Vždy sme vkĺzli do témy, ktorá bola pre malého mládenca dôležitejšia a bezpečnejšia.
A tak od pondelka každý deň a vlastne aj teraz premýšľam, kde je tá pomyselná brána, ktorou môžem vstúpiť do sveta týchto detí... tak nebadane, nenásilne... a spolu s nimi objaviť aj to, čoho sa boja a čo je pre nich doteraz španielska dedina....
V ten večer som bola na pokeci s Bohom. Všetko som mu vyrapotala. Starosti, radosti a hlavne to, že je to pre mňa niečo nové, pretože týchto jeho drobcov nemám v pláne do ničoho nútiť.
Usmial sa. Ani on nás – a verím, že sme jeho drobci – do ničoho nenúti. Stojí pri nás, sprevádza nás v každom našom rozhodnutí a čaká, kým Mu otvoríme dvere. Zrazu som pochopila, že aj my sme preňho aspergeráci, rovnako ako malá Terezka z Lisieux, ktorá tvrdí, že slová duše sa nedajú preložiť do reči zeme. Aj my sme preňho autisti, veď nerozumieme Jeho kráse a láske... a neustále sa bojíme otvoriť Mu naplno svoje srdcia. A my sme preňho tí, s ktorými to On nikdy nevzdáva, hoci my sme už dávno „zbalili kufre nádeje.“
A žasla som... Bože, kam si ma to zasa poslal... Ty si Ten, ktorý plní sny... aj keď o tomto som ti vravela v čase, keď som nebola ešte dospelá... (ale to už je ďalší príbeh.)
Streda. Deviataci, ktorí chceli, sa mohli zmeniť na kandidátov na prijatie sviatosti birmovania. Videla som to, čo som chcela vidieť. Školskí majstri sveta sa začali obávať rozhovoru s kňazom. Zrazu to boli chalani ktorí potrebovali počuť: „Neboj sa, zvládneš to.“ Sedela som pri nich a rozprávala o tom, že sa teším, že ich konečne môžem vidieť takých akí sú. Že nie sú grázli, ani majstri ale skutoční ľudia z mäsa a kostí, ktorí majú právo mať strach a obavy. Nepozdávalo sa im to. Tieto výrazy chceli zo svojho slovníka vytlačiť, no nejako sa im to nedarí.
Bol tam aj iný týpek... „výnimočný chalan,“ ktorý zapadá medzi tých stvorenia opísané vyššie. Ten mi od strachu recitoval rodokmene pápežov, a nezabudol ani na informácie z Prvej knihy Kráľov o vladárovi Xerxesovi a jeho území. Reku „Mladý muž, si môj nedostihnuteľný vzor.“ Keď vyšiel z kancelárie s chvejúcimi rukami mával prihláškou a oznámil mi: „Rozumel som všetkému, čo odo mňa chcel.“
Usmiala som sa a prikývla. Pochopil a bol spokojný.
Teším sa na naše spoločné stretnutia.... myslím, že budú výnimočné a pri niektorých témach si to dáme aj indi – vindi. Jeho otázky by totiž ostatných vytočili do vysokých obrátok... Je to však dôležité pre jeho hlavu. Sú veci, ktoré potrebuje mať vysvetlené.
Večer bol znova pokec s Pánom. Originalita z jeho strany je neskutočná... Príbehy ľudí nevysvetliteľné.....
Neostávalo mi nič iné iba prosiť o svetlo, aby som do nich nepriniesla tmu, ale nádej, lásku, priateľstvo - jednoducho ľudskosť. Lebo iba tam, kde je ľudská dôvera sa ruka v ruke dá kráčať za Ježišom.
A ešte by som mohla písať o prvákoch o ich veľkých očiach a Mimóňovi. A samozrejme aj o Juráškovi. Je to kocúr, čo sa k nám neplánovane „nasťahoval.“ S koňom z Popolušky má spoločné asi iba to, že vie skákať a rýchlo odcválať pred našimi kokršpanielmi. Bolo toho tak veľa... Ale o tom až nabudúce. Vycvičiť mačku je celkom iné, ako vycvičiť psa. Ale teraz si to idem užiť s „Mamou z neba a Ježišom, ktorý za nás zomrel na kríži.“ Tým, čo to dočítali až sem, nech žehná dobrý Boh.
