Svätosť? Nič moc
Dnes sme mali v Ilave veľký deň. Bolo nahlas povedané to, čo sme viacerí tušili.
Ilavská väznica je miesto, kde mučili ľudí. Ilavská väznica je miesto, kde sa ľudia modlili za svojich mučiteľov. A jedným z nich je teraz - už blahoslavený otec Metod Dominik Trčka.
Jeho život som začala bližšie vnímať v čase, keď som sa presťahovala do Michaloviec. Ukázali mi jeho hrob a povedali: „Tam leží svätý kňaz.“
„Nuž keď leží, nech si leží,“ pomyslela som si, „veď na cintorínoch je pochovaných mnoho svätcov, či nie?“
Prešlo niekoľko rokov a informácie o otcovi Dominikovi sa začali šíriť čoraz viac. Na jeho príhovor sa mojim známym začali diať nevysvetliteľné veci. My veriaci to voláme zázraky.
Bratia redemptoristi z kláštora pri železničnej stanici (tak som si to nazvala, aby som ich oddelila od farnosti, čo bola vtedy pri stanici autobusov) začali vyzývať ľudí, aby prosili o jeho orodovanie.
A on?
ORODOVAL. Vyprosoval milosti, ktoré ľudia potrebovali. A to dokonca aj v takých prípadoch, kde bola ľudská moc v koncoch.
Všetko sa zapísalo a tak jedného dňa prišla na rad exhumácia Dominikových pozostatkov z hrobu. Preniesli ich do Baziliky Ducha Svätého. Nasledovala slávnosť a ja som sa tešila, že som bola pri tom.
Mimochodom, mať kamarátov /svätcov/ v nebi sa oplatí. A Dominik, keďže mal niečo spoločné s Ilavou, rovnako ako ja, jednoducho patrí k nim.
Čas plynul. Rozlúčila som sa s Michalovcami a začala iný spôsob života. Neraz som si však spomenula na toho - vtedy už blahoslaveného Dominika. Hovorila som s ním a pýtala som sa, čo mám robiť. Prosila som ho o príhovor, lebo uši mojej duše boli hluché a zdalo sa mi, že kríž, ktorý práve prišiel, je príliš ťažký na to, aby som ho niesla sama.
Nie, nemyslite si.
Žiadne zjavenie sa neudialo.
Ani hlas, ktorý by mi povedal: Rob toto a toto.
Dokonca som nedostala ani „mapu“, ktorá by mi ukázala cestu.
Dostala som niečo iné. Odvahu na danú minútu žitú v bolesti: Niečo ako: Vytrvaj, tam kde si. Rob čo môžeš. Boh je s tebou.
Bol. Začala som vidieť veci, ktoré som si dovtedy nevšímala. Boh konal a Dominik sa prihováral. Vždy keď som šla do nášho „ilavského“ kostola, snažila som sa mu „zamávať“ a povedať obyčajné: „Ďakujem.“
Dnes bol znova deň „D“ ako „Dominik“.
A ja som nevedela kam skočiť. Ostať v Ilave? Ísť na pohreb otcovi môjho dobrého známeho? Alebo na Butkov.
Nakoniec zvíťazil blahoslavený Dominik. A ja som sa mohla stať svedkom toho, ako mu pri kostole odhaľovali pamätnú tabuľu.
Je na nej zobrazený ako múdry starček s dlhou sivou bradou. A z jeho očí sála pokoj.
Ozaj, ešte som vám nepovedala čím bol zvláštny a aká je jeho svätosť.
Poviem vám to tak, ako to povedal kňaz na kázni: JEHO Svätosť?
NO NIČ MOC.
Obyčajná, jednoduchá.
Žil s Pánom. Slúžil liturgie, spovedal, krstil a pochovával.
Každý deň sa ho pýtal, čo má robiť? Ako mu má slúžiť? Čo môže urobiť pre svojich bratov, neskôr spoluväzňov, či dozorcov.
Nechal, aby na neho hovorili nepravdivé veci, ale stále AJ v bolesti hľadal Božiu vôľu.
V prvom rade žil ako kňaz, ako rehoľník, ako brat.
Neprehadzoval si priority. Robil iba to, čo mohol a mal. Ostatné nechal na Boha.
Dnes som si spomenula na starkú, čo mi rozprávala ako pomáhal ľuďom. (napísala by som to aj v zemplínštine, ale nechcem pohoršiť východniarov)
Istá žena v ich dedine mala so svojim mužom sedem detí. No od začiatku si nerozumeli, hádali sa a deti sa otca báli. Ich rodičia nesúhlasili ani s ich sobášom, nie tak s tým, že majú toľko vnúčat.
A tak sa táto žena rozhodla, že všetko obetuje a bude chodiť do cerkvi
(to je greckokatolícky kostol) a modliť sa za manžela.
On na to reagoval po svojom a posmeškársky sa jej pýtal, či ide farárom reverendy vyzliekať.
Napriek tomuto správaniu nevynechal ani jednu liturgiu v nedeľu.
A tak táto žena už to nevedela vydržať a zašla po radu k otcovi Dominikovi.
„Šicko“ mu povedala a on jej na to takto. Viem že sa ti to nebude páčiť, ale porozmýšľaj:
V prvom rade si manželkou a Boh si praje, aby si zachránila dušu svojho muža. Vy dvaja sa máte navzájom chrániť, a nie si ubližovať.
Potom si matkou. Dbaj na to, aby tvoje deti boli hrdé na to, akú mali mamu a akého mali otca.
A potom daj Bohu to, čo mu patrí... Nepotrebuje ťa mať stále v kostole, ale v dobrých skutkoch. celkom obyčajných... a hlavne pri tých, ktorých ti zveril...
Ak tieto tri garadiče (schody) budú na správnom mieste, On to požehná....
Žena s otcom Metodom vôbec nesúhlasila. Snažila sa ho presvedčiť, že Pán Boh má byť na prvom mieste a že ona to tak cíti....
No otec Dominik sa na ňu len s láskou pozrel a trval na svojom. „Po schodoch sa chodí postupne - nemôžeme ich meniť. Ak budeš skákať z prvého na tretí, akurát tak spadneš.“
Čo dodať?
Teším sa na príbehy spomienok, ktoré ľudia zažili s týmto mužom.
Nebudú to bestcelery. Budú to príbehy značky: NIČ MOC
Rovnako ako jeho svätosť.
Spočívala iba vo vernosti.
Vernosti Bohu, ktorému odovzdal pri vysviacke všetko.
Bol ľudský a Boží.
A dnes sa prihovára aj nám:
Nezamieňajte si schody....
Ste zodpovední jedni za druhých...
... za ich večnú spásu....
...za ich dobré vzťahy....
... za lásku, ktorú dávame....
... za naplnenie sľubov, či už manželských, alebo evanjeliových....
...za konanie skutkov značky „NIČ MOC.“
Aj my môžeme byť svätí.
Aj naša svätosť môže byť: NIČ MOC
Nech je však akákoľvek, nech je podobná posledným slovám otca Dominika:
NA NIKOHO SA NEHNEVÁM, KAŽDÉMU ODPÚŠŤAM.
PS.: Nik nám nesľúbil, že náš život bude jednoduchý a ľahký. Ale ak budeme všetci žiť svätosť značky „Nič moc,“ bude Bohom požehnaný... A to ide...
