Svätosť pre každého
Svätosť pre každého
V nedeľu v kostole nás pán kaplán presviedčal, že každý z nás môže byť svätý. Ale podľa mňa si len vymýšľal.
Svätý je predsa ten, o ktorom sa píše v knihách, robia sa jeho sochy, alebo jeho podobu vytlačia na obrázky do modlitebnej knižky. Takže, vlastne, sami uznáte, že svätosť nie je pre mňa. Veď nemám peniaze, aby som našla sochára, ktorý by spravil moju sochu a v žiadnom prípade nestojím o to, aby môj obrázok niekto nosil v modlitebnej knižke.
No moja babka vraví že sa mýlim a hovorí to isté, čo aj pán kaplán. Takže som sa chtiac nechtiac pustila do pátrania. „Mami,“ začala som hneď pri raňajkách. „ty si svätá?“
„Prosím,“ odkašľala si, lebo jej skoro zabehol hlt kávy. „Čo ti to napadlo?“
„No vlastne..., len zisťujem, či pravda, čo tvrdí babka a pán kaplán. Veď vieš čo povedal?“
Nevedela. Dospeláci si často nepamätajú ani to, čo mali včera na raňajky, nie tak to, čo bolo na kázni v nedeľu.
Rozhodla som sa teda pravdu hľadať inde. Veď náboženstvo nás učí rehoľná sestra. Ona, aspoň to tak raz povedala, je Ježišovou nevestou. Snáď by si Ježiš nechcel vziať niekoho, kto nie je svätý. Šla som teda za ňou. Využila som veľkú prestávku. Odvážila som sa zaklopať na zborovňu. Sestrička vyšla na chodbu. A hoci tam bolo prítmie, zdalo sa mi, že je to úplne obyčajné stvorenie. Nevidela som žiadnu svätožiaru, iba jej čierny habit. „Prepáčte, že vyrušujem. Ale chcem sa spýtať: vy ste už svätá?“ Najskôr na mňa vypleštila oči, akoby som bola mimozemšťan a potom sa rozosmiala. No keď videla, že to myslím vážne, povedala: „Nie. Som na ceste k tomu, aby som sa stala svätou.“
„Na ceste? To akože na autostráde, alebo na diaľnici, či niekde na ceste na púť?“ Nechápala som. No čoskoro mi začalo svitať. Sestra mi totiž vysvetlila, že mať celkom Ježiša v srdci a teda byť svätý, nie je na zemi také jednoduché. Vždy sa totiž nájde niekto, kto by ho chcel z neho vyhodiť. Povedala, že Rožkatec, to myslela toho padnutého anjela menom diabol, sa snaží, aby v našom srdci býval hnev, zlosť, lenivosť, pýcha a podobné potvory. A kde sú oni, tam nemôže byť Láska, teda Ježiš.
„Jasné, chápem,“ prikývla som. „Takže cesta k svätosti je vlastne cestovanie do spovednice a zo spovednice. Keď mám v srdci hriech, cestujem tam, kde mi ho Ježiš odpustí. A keď mi ho odpustí, tak zasa odcestujem...“
„Nie je to také jednoduché,“ smiala sa sestra. „Musíš sa snažiť o to, aby Rožkatec nemal šancu tam dať znova zlo.“
„Fakt? A to ako?“ vyzvedala som.
„Jednoducho. Budeš si na ceste života všímať tých, ktorí potrebujú tvoju pomoc a tak odhodíš napríklad lenivosť, alebo sa s niekým rozdelíš a v tvojom srdci už nebude miesto pre lakomstvo.“
Škoda, že zazvonilo na hodinu. Ale bola som rada, že som v tom mala jasno. Vyskúšam to a uvidím. Možno je tá svätosť naozaj aj pre mňa....
