Z Damasku k svetu
Z Damasku k svetu
Ísť a mať svoje plány.
Kráčať a cítiť,
že si Bohom
požehnaný.
Ísť a poznať,
pravidlá
vlastnej viery.
Ešte neznamená
žiť naplno
a žiť v mieri.
Ísť do Damasku.
Očistiť učenie prorokov,
čo vkrádalo sa do rokov,
do histórie
i dnešných dní.
Do učenia Krista,
ktorý hlásal,
že prvý bude posledný.“
Pred Damaskom.
Svetlo,
neopísateľný jas.
Tma.
Zmätok.
Pokojný
no rázny hlas.
„Šavol, Šavol,
prečo chceš
ničiť moje meno?“
V tej chvíli
aj múdry
ostane stáť nemo.
Bez zraku,
so strachom,
s otáznikom
v duši.
Boh začne konať,
a človek to tuší.
Pán naňho vzhliadol,
ba povedal
čo sa stane.
„Vyvolil som si ťa,
daj mi svoje dlane.“
Tri dni.
Bez svetla.
Jedla.
V tme
i v túžbe
poznať Boha.
Čaká...
Svet ho už
nevyľaká.
Pavol poznal,
čo poznať mal,
že Ježiš,
je Boží Syn,
že On je
Mesiáš
a Kráľ.
Do srdca
vložil si
jeho slová.
Opakuje ich,
hlása,
svedči.
Znova
a znova.
Nemôže inak,
pravda
je väčšia
ako On sám.
Vložil
sa do služby,
„Bože
všetko ti dám.“
Ostal.
Aj keď
smrť bola na blízku.
A vravel,
čo vravieť
mal.
Hlásal,
že Kristus
pribitý,
na tretí deň
z mŕtvych
vstal.
Že on je
nedochôdča,
najmenší
zo všetkých,
z ľudí
tohto sveta.
Že pri
živote
ho drží
len Pánova
veta.
Keď prehovoril,
povedal,
že mu ukáže,
ako dlho
trpieť má.
Sľúbil,
že mu
v plnosti času
korunu slávy
odovzdá.
Byť
ako Pavol.
Bojovať
zápasy
sveta.
To je cesta.
Pre teba.
Pre mňa.
Pre nás.
A je
svätá.
