Za tvojou bránou
Posledné dva týždne nemo pozerám do večnosti. Boh si otvára svoju bránu a povoláva tých, ktorých ja ešte stále čakám na zemi. Nechápem prečo to robí, no prijímam. Moje srdce sa odiera o plech ľudskej úbohosti. Niečo také ako: „Verím, že to čo robíš Pane, je dobré. A že moja bolesť sa stratí..., že to zvládnem, veď raz aj moje srdce dobúcha – a ty otvoríš...“ si omieľam dookola. Napriek tomu niekde v hĺbke svojej duše tuším, že čo Boh robí, dobre robí. Veď on vidí, ako sa vraví, aj za zákrutu... (kým ja ani za roh).
Je tomu len niekoľko dní, čo sme Jozefovo telo, vložili do hrobu. Jeho odchod bol náhly a nečakaný. Vo chvíli, keď mi prišla správa v znení: "Jožo sa na nás už díva zhora," sa mi na chvíľu zastavil svet. Niečo ako? "Čo? To nemôže byť pravda." Bola. A je. Boh si ho vzal.
V tej chvíli sa mi všetky jeho slová vynárali v mysli ako vzácne perly. Spomienky na stretnutia a uistenia, že urobí všetko preto, aby sme sa stretli v nebi. Darmo. Jožo bol kámoš s dušičkami v očistci. Nebolo dňa, aby niekomu nepovedal: „A vieš čo? Pomodli sa za ne. Oni už vedia, čo majú s tebou urobiť.... “ Naučil ma čo je to spoločenstvo svätých. A nebola to iba teória. Viedol ma ku skúsenosti a aj vďaka nemu, sa "dušičky - pomocníčky" - stali mojimi kámoškami. Nuž a teraz je medzi nimi aj náš Jožo. Stal sa spolu s nimi "závislákom" na mojich modlitbách, prianiach, či požehnaní. Už nemôže bojovať o vlastné "šťastie", ale môže bojovať o to moje. Môže mi šepkať, ako a čo mám robiť na ceste do neba... Kým ja môžem o ňom hovoriť Bohu. A aj hovorím. Pripomínam naše stretnutia... a prosím o miesto v nebi - veď Ježiš sám povedal, že tam odchádza, aby pripravil mnoho príbytkov. Jeden chcem vyprosiť práve Jožovi.
Keď píšem tento blog, predstavujem si duše, ako sa mi teraz motajú pomedzi prsty a vravia: „Píš, píš... možno si niekto spomenie aj na nás a poprosí múdreho Boha, aby sa nad nami zmiloval... Napíš aj to, že poznáme po mene tých, ktorí sa za nás modlia a aj my sa prihovárame za nich...“
Moja skúsenosť je jasné: Dušičky mi robia budík a keď fňukám, že niečo neviem, a v duchu zapištím: „Dušičky, ja som slepá, ale vy vidíte, čo mám urobiť, aby dobre bolo...,“ zasiahnu. Je to veľká vec. A všetko sa to začalo stretnutím s Jožom...
To muselo byť v nebi radosti, keď ho uvideli tí, ktorí môžu ostať v Pánovej blízkosti práve vďaka jeho povzbudeniam a radám. A hoci sa z toho, čo sa stalo ešte stále neviem radovať, prajem mu to... Veď raz - a v to tajne dúfam - sa do jeho radosti zapojím aj ja.
A keď už dnes píšem o tej bráne večnosti, a píšem o tom, čo bolí, tak po Jožovom odchode odišiel aj Peťo.
Zajtra má pohreb. Peťo je môj bratanec (47) a keďže nemám brata, tak je to najbližší človek v rodine. Odišiel neplánovane. Nečakane. Ponorený do svojho príbehu samoty, napriek tomu že sme ho vnímali, ako toho, ktorý pomáha všetkým naokolo a to nie dve hodiny denne, ale 24/7. Boli to okolnosti jeho života, ktoré spôsobili, že uveril klamstvu ako mnohí iní, že ak bude pomáhať všetkým naokolo, tak si ho budú ľudia vážiť.... ale ak by prestal, tak ho odkopnú... Napriek tomu, že veľa času trávil s rodinou, s "priateľmi" a v práci... utápal sa v samote.
Občas zatelefonoval. (Muselo ho to bolieť, keď to bolo v noci). Snažila som sa mu načúvať.... a čím ďalej, tým viac rástol v mojich očiach... (škoda, že nevyrástol vo svojich).
Vnímala som ho ako výnimočného syna, ktorý sa staral o svoju chorú mamu. Chápala som jeho bolesť, keď objavil skutočnosť, že zdravie sa nedá vykúpiť peniazmi ani liekmi. Bolo to preňho náročné...slová sa z neho hrnuli a slzy mu tiekli po tvári. Rozumela som.... Bol to čas "dočasných rád" a "dočasných riešení."
Mama odišla, ale jeho život sa nezmenil... Napriek prítomností ľudí sa ponáral do samoty. Nenašiel nikoho, kto by mu načúval. Kto by bol s ním len tak a nie preto, že v tej chvíli od neho niečo potrebuje. (a aj ja som bola hluchá a slepá... stačilo mi vedomie, že Peťo niekde je a žije si svoj príbeh).
Neskoro. Boh mu otvoril bránu. Ostalo prázdno a niekoľko skutočností, ktoré sa nakoniec stávajú v našich rukách smrtonosnou zbraňou.
Niekedy je to naozaj tak, že si naučíme ľudí, že sme tu pre nich. No nevieme, čo spraviť, aby aj oni – aspoň niektorí pochopili – že si veľmi prajeme, aby tu boli pre nás a trávili s nami čas. A keď nevládzeme? Ponoríme sa do samoty. A ona vie zabíjať...Pohltí človeka s presvedčením, že si nezaslúži priateľov a že Boh ho stvoril, aby pomáhal iným. A BODKA.
A iní? Ani im nenapadne, že to môže byť vážne, ak prosíme o čas niekoho, s kým sa stretáme. Ak žobreme, aby si ten druhý s nami sadol a vypil kávu, aby sme si zahrali spolu hru, alebo vyšli do kina... (navonok maličkosť - no pre niekoho to môže byť obrovský dar)
Je neskoro. Peťo tu už nie je. Iba jeho duša, a ja verím, že mu je lepšie. Že už bude mať "kávu", aj "čas na karty" - že už znova vidí svojich rodičov a aj môjho tatiho. A ak nie. Tak som tu a šepkám: "Peťo prepáč. Nepochopila som. Ale som tu ešte na to... aby som ti domodlila nebo. Viac neviem..."
A o to prosím aj vás. O modlitbu za Joža i za Peťa. Ale i o otvorené oči...
Nenechávajte ľudskú samotu zabíjať Božie deti...
