Ako ma anjel zobudil
"Bianka, vstávaj," niekto na mňa volá.
Ach jaj, beda. Oko sa mi otvoriť nedá.
Ani pravé, ani ľavé.
Asi sa mi to zdalo. Lenže....
O chvíľku znova.
Vraj:
"Biankáááá, hore sa! Zmeškáš do školy."
"Už do nej chodím tri mesiace. Nie to dosť?"
Prevalím sa na druhý bok.
"Nechce sa mi. Nech si tam idú spolužiaci."
Ale ten hlas mi pokoj nedá.
"Bianka," brnčí mi do uší už po tretí krát.
Je horší ako budík. "Lenivosť ti nesvedčí....."
"Nikto sa ťa na nič nepýtal!"
Protestujem a konečne otvorím oči.
Najprv pravé, potom ľavé.
Nikde, nik.
"Je tu niekto?" šepkám nesmelo.
Odpoveď neprichádza.
"Haló? Kto si?" skúsim ešte raz.
"Ty ma nepoznáš?" potiahne ma za pravú mihaľnicu a posadí sa na perinu.
Čuduj sa svete.
Anjel s hebkými krídlami.
"A ty tu čo robíš?" pozerám naňho a neviem, či spím či bdiem.
"Strážim ťa," odpovie vážne a div sa mi svete, urobí kotrmelec.
"Fíha, ale ti to ide," pochválim ho.
A on, že to sa naučil odo mňa,
keď bol so mnou na gymnastike.
A vraj vie aj násobilku, lebo chodí so mnou do školy a sedí v lavici pri okne.
Zvláštne, že som ho doteraz nevidela.
"Už dávno ma máš na starosti?" vyzvedám ako správne dievča..
"Od kedy si sa narodila," usmeje sa a mykne krídlami "Ale nie je to ľahké... Si také malé šidielko."
"Pch, že šidielko. Keby si tak náhodou nevedel, ja som už veľká slečna. Mám už jedenásť a chodím..."
V tom sme sa obaja pozreli na hodiny.
Vystrelila som ako lopta do futbalovej brány.
Veď ak sa nebudem ponáhľať, zmeškám autobus....
Našťastie sa v to ráno môj anjel činil. Nielenže ma zobudil, ale dával pozor, aby som nespadla, keď som sa šmýkala po zábradlí... Aj autobus som stihla....
Nuž naozaj. Môj anjel to nemá so mnou vôbec ľahké...
Preto mu od toho dňa vravím : "Anjelik môj, si hrdina. Ďakujem."
