Moja úloha: Rozmotať zamotané....

Ako ma navštívila Pinka

"Dobrý večer,"

na okienko klope.

Pinká.

Jedna

uzimená

Pinka.

"Dobrý večer,"

otváram oblok malý.

"Počula si, prosím,

snehové správy?

Vraj má prísť metelica.

Ak sa tak stane,

pozametá snehom

všetky stráne.

A malým vtáčikom?

Beda.

Zle sa stane."

Utriem si nos,

ba aj okuliare,

moje druhé oči.

No pinka,

vtáčik milý,

stále svoje točí:

"Aj severák

má na dvor prísť,

kam má malé vtáča ísť?"

Poškriabem sa za uchom.

V hlave mi niečo zabliká.

A v tom si spomeniem,

na Františka, Božieho pútnika.

Miloval ľudí,

zvieratká,

tvory.

Učil nás,

že dobrý Boh

ich z lásky stvoril.

Počujete?

Hlas sa vo mne hlási.

"Neseď tu!

Pohosť Pinku,

niečo dobré dá si. "

Do komory ponáhľam sa,

a tam tanec hopsa rasa:

Oriešky a zrnká žita,

Každé jedno sa  ma pýta:

"Dáš nás malým vtáčikom?

Postavíš aj pre nich dom?"

Čo mám robiť,

moji milí.

do vreciek

sa mi raz dva skryli.

A vraj poďme,

pomáhať!

Onedlho

na oblôčku,

spievajú mi vtáci.

"Ďakujeme,

za hostinku.

Nie sme darebáci."

A keď vyjde jarné slnko,

v záhrade sa hrajú.

Šantia,

Pištia,

Vyspevujú.

Metelicu spomínajú.

A ja?

Teším sa.

Veď Boh mi verí.

A čakám zimu.

Prečo?

Možno mi pošle,

ďalšie zvery.