Choď na obsah Choď na menu
 


Blesk

28. 11. 2019

Blesk

„Peťo, Peťo, ty si ako náš pes,“ harušila ma mama. „Vôbec ma neposlúchaš! Robíš si čo chceš!

Tak to teda nie je pravda. Poslúcham, ale viac tatu. Keby som pri ňom, akože „ohluchol,“ už by bol oheň na streche.

„Za tento tvoj prešľap, nepôjdeš tri dni von, aby ti to bolo jasné!“ Nuž a keď musím tri dni sedieť v izbe bez mobilu, tabletu a počítača, tak mi to všetko zrazu jasné je. Buď budem poslúchať, alebo...

Ale nie o tom som chcel. Som iný ako ostatní. Ani neviem, ako sa to stalo, ale zamiloval som sa do fotoaparátov a fotografovania. Fotky mám radšej ako jahodovú zmrzlinu.

A keďže mi nestačil ani blesk v mojej Minolte, rozhodol som sa nazvať rovnako aj naše šteniatko. Je to Neposlušník, neposlušný z rodu tvrdých tvrdohlavcov. Neveríte?

 

Keď sme na prechádzke, darmo mu prikazujem: „Blesk dones! Ľahni! Labku!“ Má ma – ako sa hovorí v paži. Lieta okolo ako planéta a keď začnem hromžiť, rozbehne sa domov. Nikdy neprídeme na rovnako. Vždy je prvý. Veď to je jasné, so štyrmi labami sa uteká rýchlejšie ako s dvoma.

 

Tato sa tomu iba smial, ale jedného dňa dostal nápad.

„Zajtra pôjdeme do lesa,“ povedal pri večeri.

„Len my dvaja?“

„Nie, nie. Zoberieme aj Bleska.“

Už len to mi chýbalo. Bol som si istý, že to nedopadne dobre.

 

Hneď na prvej lúke sa začalo dobrodružstvo. Náš pes dostal slobodu. Behal, ňuchtil, dvíhal zadnú labu a občas aj štekol.

Ale iba dovtedy, kým sa pred ním neobjavil baran. Od prekvapenia si sadol a vypleštil oči.

„Béééééé,“ začal dialóg protivník.

Blesk ticho

„Béééé,“ ozvalo sa ešte hrozivejšie a rohaté čudo sa pripravovalo na útok.

 

„Tato, rob niečo?“, ťahal som ho za rukáv.

„Ticho, ty len foť. Iste to budú pekné zábery.“

„Bééééé,“ ozvalo sa do tretice a baran vyštartoval.

Blesk, vtedy naozaj rýchly ako blesk, sa v jednej sekunde skrýval za tatom.

 

A baran? Ten si to v poslednej chvíli rozmyslel. Zaspätkoval a s tichým „Béééé,“ akože: „Ospravedlňujem sa, že som vás vyrušil,“ zmizol.

 

Blesk ležal zničený v tráve a ani sa od nás nepohol.

Musel som uznať: „Môj tato je autorita. Raz dva naučí poslúchať nielen mňa, ale aj psa.“

Na tento výlet budem pamätať do smrti.

Fotografia, na ktorej Blesk uteká pred baranom vyhrala, pre mňa dôležitú súťaž.

Nuž čo vám poviem, poslúchať tatu, aj keď to dá zabrať, je to najlepšie rozhodnutie na svete.