Budem svätý
„Milí tretiaci. Tento rok, pôjdete na prvé sväté prijímanie,“ oznámil nám pán kaplán.
„Do toho,“ pomyslel som si: „Tak to sa musím stať svätým!“ Lenže ako na to?
Mama mi stále opakuje: „Poslúchaj! Dobre sa uč! Uprac si izbu!“
A babka dodá: „Nezabudni sa každý deň pomodliť. A v nedeľu ísť do kostola!“
Našťastie v ten deň nedeľa nebola. Tak som mal o jednu starosť menej. Zo školy som šiel rovno domov. Vyniesol som kôš, poutieral prach a vytriedil lego.
Keď to mama zbadala, zalomila rukami: „Čo sa ti stalo? Nie si náhodou chorý?“
Dala mi teplomer a dovolila mi, aby som na ňu vyplazil aj jazyk. Dokonca si vypýtala aj žiacku. No našla v nej len tri jednotky. Nenašla nič podozrivé a tak iba povedala: „Robíš mi radosť. Len tak ďalej.“
Skôr ako som večer urobil šípku do postele, pomodlil som sa: „Pane Bože, prosím ťa urob ma svätým.“ Aby mu toho nebolo málo, pridal som aj Otče náš.
Ani neviem ako som zaspal. Snívalo sa mi, že som v nebi.
Zrazu som zbadal anjela. Nie obyčajného, ale takého, čo mal v jednej ruke vŕtačku a v druhej krídla. Mával na mňa a volal: „Poď, pripevním ti ich, aby ti neodpadli!“
„Ešte že čo? Ja si veru do chrbta vŕtať nedám! Čo ak to bude bolieť?“ Vzal som nohy na plecia poskakoval som z jedného mraku na druhý. „Hej, počkaj!“ ozvalo sa znova spoza mňa. „Chcem ti pribiť svätožiaru!“
Obzrel som sa. Bol to ďalší anjel. Nemal síce vŕtačku, ale za to kladivo.
„Ešte lepšie,“ pomyslel som si a skryl hlavu do mraku. „Nechcem byť svätý!“ Kričal som z plnej sily.
„Tadeáško, upokoj sa,“ začul som známy hlas. Pomaličky som otvoril oči. Skláňala sa nado mnou mama. Rozplakal som sa. „Mami, a to keď mám byť svätý, musím nosiť na chrbte krídla a svätožiaru?“
„Ale kdeže,“ utrela mi slzy. „Stačí ak budeš dobrý a budeš mať rád ľudí.“
Odľahlo mi. Odvtedy chcem byť svätý ako moja mama.
Je dobrá, má ma rada a iste správne vychová ma.
