Budúci spisovateľ
No to čo vo mne rastie - je láska k písaniu. Píšem sms-ky, chatujem, emailujem a ak treba, tak si pripravím aj projekt do školy. Najlepšie mi však ide písanie ťahákov, a občas aj listov pre dievčatá. Ale o tom som hovoriť nechcel. Moje frajerky sú moje, a vás zaujímať nemusia.
Kvôli písaniu som sa prihlásil na krúžok: Talent pera. Pekný názov, čo?
Po prvom stretnutí som mal hlavu ako slon a pred očami sa mi mihala drobnými písmenami popísaná tabuľa. Postaršia pani, zrejme s novými zubami, nám začala vysvetľovať: „Každý príbeh má úvod, jadro a záver. A to musíte dodržať. Je to pravidlo.“
Že dodržať!? Že pravidlo?
Keby bola ôsmačka ako ja, tak by vedela, že pravidlá nie sú na to, aby sa dodržiavali, ale na to, aby sa porušovali.
Ale tým to neskončilo. Vzala kriedu a poďme na to. Už aj čmárala básnické rýmy: „AA, AB“, mlela si svoje.
Radšej som ju prestal počúvať. Pri AA som si predstavil Alžbetu Andelovú, ktorá je taká protivná, že ju voláme Anakonda. A koho som si predstavil pri písmenách AB, to vám radšej ani nepoviem.
„Tak ako bolo?“ vyzvedala teta, len čo som hodil tašku do kúta.
„Už tam nikdy nepôjdem,“
„Tak ako sa chceš stať spisovateľom?“
„Normálne,“ zagánil som. „Písmená poznám a to mi stačí.“
Na moje nešťastie ma začul náš polohluchý dedko: „Písať? Ty? Ty tak môžeš písať akurát recepty u doktora!“
„Nie. Nie. Nie.“ Rýchlosťou blesku som našiel žiacku a pribehol som k nemu. Mali sme dohodu.Za každú jednotku dostanem päťdesiat centov, ale od začiatku roka som si nezarobil ani na kofolu.
„Hádam si sa polepšil.“ Otvoril ten pre mňa ten, často, nebezpečný zošit.
Päť, tri, štyri, dva a k tomu malá jednotka. Dedo si pretrel oči, aby lepšie videl. Pokrútil hlavou a pozrel na tetu.
„Mala by si mu vziať počítač, tablet a mobil, lebo ak to takto pôjde ďalej, tak prepadne.“
„Čo????“ vykríkol som a chcel som schmatnúť žiacku. No teta bola rýchlejšia. Nasadila si okuliare a vraj: „Päť, štyri, tri, dva...“ Pozrela na mňa tak, že som hneď vedel, koľká bije.
„Jedna. A štartuj sa učiť, lebo bude zle!“
Vyštartoval som. Do tridsiatich minút sa zo mňa stal chudobný budúci spisovateľ. A tak som si svoje príbehy do knihy začal písať na papier. Teta si ich občas mrkla a premenila na červené more. „Roman, Roman! Ach tá tvoja gramatika.“
Zaťal som jazyk medzi zuby, aby som jej na to niečo nepovedal. Iba som prikývol.
Totiž zmenil som názor. V škole sme mali besedu s ozajstným spisovateľom. Spomínal, že keď bol ôsmak bol na tom rovnako ako ja. Múdry ako rádio. Pyšný ako Eifellova veža. Vraj len stretnutie s Bohom ho naučilo pokore. A tak sa modlím, aby som ho stretol aj ja a aby som bol raz spisovateľ, ktorý sa nevyvyšuje nad iných, ale pomáha im svojimi príbehmi i životom rásť.
