Moja úloha: Rozmotať zamotané....

Domáca úloha

"Roman k tabuli," ozve sa prísny hlas.

"Uf," vydýchnu si spolužiaci.

 A ja? Ťažko sa odliepam z miesta. Už som pri stole. Pomaly položím naň zošit.

Mlčím. A mlčať budem, lebo....

"Tak holúbok môj," začne hrkútať učiteľka, "Nože porozprávaj nám o svojich starých rodičoch..."

Obšmietam sa. Ani obraz, ani zvuk. Čakám, kým príde na to sama. "Prečo si o nich nič nenapísal?" Založí si okuliare a pravou rukou pevne zviera bok.

".... sím, ...sím....," hlási sa Zuza. "On aj chcel, ale...."

"Ticho!" vykríkne učiteľka a nahnevane sa obzrie dozadu. "Teba sa nikto nič nepýtal."

Znova hľadí na mňa. Je mi všetko jasné. Čaká ma tretia guľa za dva týždne. "Och anjeli! Prosím, nemohli by ste sa aspoň teraz nado mnou zľutovať?" Modlím sa v duchu a pripomínam im, že som v tom nevinne.

"Keď..., keď..., ja som. Ja som nechcel klamať," vyrazím zo seba.

"A čo má klamanie spoločné s domácou úlohou?" zvraští čelo.

Nuž to sa naozaj ťažko vysvetľuje.

"... sím,... sím... sím.", máva rukou Zuza a chce ma zachrániť.  "on, on.... sím....sím..." V tom sa jej v dlaniach zaligoce  to o čo sa s nikým nechcem deliť.

Vyletím k nej ako strela. "Daj to sem! Kto ti to dovolil," kričím na ňu a v rukách zvieram starý drevený ruženec.

"Už aj sa vráť. Nielen že si neplníš povinnosti, ešte si aj prchký a ubližuješ dievčatám." ozýva sa spred tabule.

Kráčam pomaly späť. A zrazu sa prestávam báť, akoby som mal v ruke zbraň.

"Neubližujem im," rečiem so zdvihnutou hlavou. "Len som nechcel, aby sa mu niečo stalo."

Učiteľka spozornie.

Viem, že nie som dobrý žiak. Občas sa pobijem a čo ma trápi, je, že všetci vedia, že nemám mamu. Vlastne mám, ale bývam u tety.

"Ty máš ruženec?" prekvapivo sa ma spýta a ruky spustí do lona.

"Mh," prikývnem. "Je to jediné, čo mi ostalo po starkej a dedkovi. Nepoznal som ich... Odišli tam hore skôr, ako som sa narodil."

V triede je zrazu také ticho, že by aj mucha spievala ako virtuóz.

"Keď mi ho teta dávala," pritisol som si ho k sebe, "Povedala mi: "Roman, vždy keď si ho vezmeš, vedz, že babka a dedko sú s tebou a ochraňujú ťa." Preto ho mám tak rád."

Pani učiteľka vstala a podišla ku mne.

Prvý krát som sa jej pozrel do očí: "Prepáčte. Nemohol som napísať o starkých. Neviem o nich nič, iba to že odišli do neba skôr, ako som prišiel na svet."

"Prečo si to nenapísal?" zašepkala.

Nemusela kričať. Aj Domino, najväčší bitkár a posmievač triedy pozeral do zeme.

"Mal som strach."

"Strach?"

"No," mykol som plecami. "Myslel som si, že sa mi budete smiať. A nechcel som si vymýšľať niečo, čo nie je pravda."

Usmiala sa na mňa a pohladila ma po vlasoch. "Roman, si skvelý chalan. A za dnešnú odpoveď ti dávam... výbornú."

         Neveril som vlastným ušiam. Päť, čo desať krát som si v žiackej obzeral veľkú jednotku, za ktorou bolo napísané: "Žiakovi šiestej Bé udeľujem pochvalu, za odvahu hovoriť pravdu, aj keď to nie je ľahké."

A odvtedy?

Vždy nosím so sebou drevený ruženec. A viem, že mám skvelých starých rodičov. Aj keď sú v nebi.