Heslo na wi fi
„Pôjdeš k starkým a hotovo!“ vyhlásila mama a odmietla akúkoľvek diskusiu.
Ani nevie ako rada by som ostala doma.
„Ono sa to stáva,“ chlácholí ma dedko. A zrejme má pravdu. Keď príde z krčmy, je z neho najspoľahlivejšia informačná klebetnica v dedine.
Ale inak je fajn, len trocha tvrdohlavý.
Tak napríklad v nedeľu. Chcela som, aby mi dal heslo na wi - fi.
„Dostaneš ho, “ mávol rukou, „ale až keď sa vrátime z omše.“
„Čo? Z omše?“ zahryzla som si do jazyka. Keby som bola doma, nikam chodiť nemusím. Moji rodičia v tom mali jasno. Kostol je len pre staré babky. No dobre, tak aj pre dedkov.
Ale my sme moderná rodina, vystačíme si sami.
Aby som nepovedala niečo nevhodné, zaťala som päste.
„No, hlavu hore, Pán Ježiš má rád aj tých, ako vás to volajú? Teenagerov,“ prikyvoval dedko a podal mi mikinu, ako malému decku.. „Rád spomínam na to, čo bolo. Pamätáš? Keď si bola škôlkarka, sedával som s tebou na prvých lavičkách. Zopakujeme si to, dobre?“
Zdúpnela som. To snáď nemyslí vážne?
Ja? Neznajbožka! Medzi krpcami! Ešte k tomu s dedkom?
Zavrtela som hlavou.
„Ale, no. Nepokaz mi radosť.“ Nadýchla som sa a bola som rozhodnutá, že odmietnem. „Ja som to vedel, že sa pre mňa obetuješ.“ Hodil na mňa široký úsmev a zmizol..
To sa teda príšerne mýli. Obetujem sa – ak tak – tak pre heslo na wi – fi. Treskla som dverami a vyšla na ulicu.
„Ozaj, bol prvý piatok. Dúfam, že si bola na spovedi?“
To už bolo na mňa priveľa.
„Nebola.“
„A čože, ty nemáš hriechy?“
„Mám, ale Boh mi ich odpustí keď ho o to poprosím. Nemusím ich chodiť rozprávať do tej kostolnej búdky!“ Myslela som na spovednicu.
Starký zmĺkol. Zahľadel sa na chodník. To ticho ma týralo.
„Nie, nepôjdem na spoveď,“ presviedčala som samú seba. „Veď už ani neviem, ako sa to robí....“
Len čo sme sa priblížili ku kostolu, zbadala som Tona. Bol to môj veľký kámoš, až na to, že sme sa niekoľko rokov nevideli. Vraj študoval v Taliansku.
„Ty si nám, ale vyrástla.“
„No aj ty si sa zmenil,“ neodpustila som si poznámku. Zdalo sa, že ju prepočul. Dedko sa zastavil pri kamarátovi a tak som využila situáciu a „stratila som sa.“ Odľahlo mi. Bola som vyslobodená.
Omšu môžem stráviť na chóre a nie vpredu na lavičkách.
„Ako sa máš?“ vyzvedal Tono.
„Ale to je strašné. Dedko ma núti chodiť do kostola, tak som sa nahnevala...“ spustila som a vyratúvala hriechy. „Našťastie si prišiel ty a zachránil si ma pred spoveďou.“
„Fakt? No tak ľutuj, dám ti rozhrešenie.“
Až vtedy som sa mu pozrela do tváre. Mal na sebe kňazskú košeľu. „No tak, neboj sa, Ježiš ti chce odpustiť, stačí ak mu povieš: Prepáč.“
Povedala som. A ani neviem, prečo, ale prišlo mi to ľúto.
„Čo to bolo?“
„Svätá spoveď,“ usmial sa. „Ozaj a ako pokánie ti dávam, ti dávam, no sadni si na prvú lavičku. Nech dobre vidíš na oltár.“
V ten deň som na heslo od wi fi ani nepomyslela. Niečo sa vo mne zlomilo. Jediný starký v tom mal jasno: Vnučka moja, dotkol sa ťa Ježiš.
