Jonáš
Jonáš
Jonáš.
Starý známy.
Do chrámu chodí,
modlí sa.
Vždy presvedčený,
že je milovaný,
až do chvíle,
kým Neznámy
neprihovorí sa.
„Pôjdeš do Ninive.
Povieš im o mojej láske.
O tom,
že hriech je zlý
a ľuďom škodí.
Ak sa začnú ľúbiť,
pomáhať si.
Neprídem ich
mesto súdiť.“
„To teda nie,“
Jonáš mieni.
„Sú to pohania,
nie sú k tebe milí.
Netúžia po tvojej láske,
a ty?
Chceš im dať zo svojej sily?“
Do Taršišu mieri.
Prístav.
Lode.
Svet ho čaká.
Túži ísť
vlastnou cestou,
pocit pýchy
ho tam láka.
Našiel si
to čo hľadal,
aspoň si to myslí.
Len pokoj,
rozvahu,
ticho,
nech objaví sa
v jeho mysli.
Plavba sa začala,
more sa búri.
Vlny sa dvíhajú
a voda zúri.
Nešťastie!
Krik a zmätok.
Každý sa modlí,
len Jonáša nieto.
Podpalubie
je jeho skrýš.
Boh to s tebou nevzdal,
Jonáš!
Čo to nevidíš?
Hodený do vody,
v útrobách ryby.
Spytuje svedomie,
hľadá vlastné chyby.
Smrť sa ho netýka.
Boh je tu.
„Jonáš,
choď do mesta,
prines mi obetu.“
Tak dobre.
Pôjdem.
Uvidím skazu.
Veď tvrdé srdcia,
na bode mrazu,
nemôžu,
nesmú
počuť Pánov hlas.
Trest Boží,
taká odplata,
príde zas.
Čo to?
Ninive
počúva moje slová?
Opakujem:
Obráťte sa,
znova a znova.
Menia sa,
odhadzujú
hnev i hádky,
nenávisť i sváry?
A Boh?
Ku nim sa skláňa.
Odpustí im vari?
Odchádzam.
Na breh si sadám.
S výhľadom na múry.
Nemôžeš odpustiť,
zlí boli,
vytas už Bože pazúry!
Znova.
Hlas.
Kdesi vo mne volá:
Jonáš,
chcem aby vedel,
aká je moja vôľa.
Ľúbim teba
a ich tiež.
Hlásaj to všetkým
ak ma,
naozaj miluješ.
