Klebetnica
Klebetnica
Pri potoku v rákosí,
žaba Dana klábosí:
„Videli ste mladú Katu?
Tie jej šaty! A záplatu?
Nečeše sa! V blate chodí!
Ba aj deti po ňom vodí
Kvaky kvaky, kvaky kvák.“
Všetko je tu naopak.“
Začula to žaba Kata,
Hneď ju jazyk šteklí, máta.
Hodí s Danou reč.
Ale tá?
Len skok a skoky!
Zmizla! Už je preč.
„Tak ja, že mám čudné šaty?
Záplata mi kožu zláti?
Že mi deti chodia v blate?
Čože si to vymýšľate?“
Kváka Kata na kameni.
Hnevá sa a farby mení.
„Kto to klame? Kto ma zlostí?
Porátam mu všetky kosti!“
Na to vodník Ďurko známy:
pozná potok, žaby – mamy,
mávne fajkou: „Šiby ryby,
klebetnice robia chyby.
Klamstvo má tiež nohy krátke,“
vysvetľuje mame Katke.
Popod fúzy úsmev hodí.
„Ktože sa to tamto brodí?“
A v tom čudo lezie z blata.
Kata kváka: „Čo ma máta?“
Ale kdeže, to je Dana,
neumytá, zašpliechaná.
Oči klopí do zeme.
„Dana, Dana,“ vodník volá,
„Čože Kate povieme?“
„Prepáč,“ kváka tíško Dana,
zašpinená od blata.
Ten kto klame, zle dopadne,
močiar sa s ním poráta.
