Maliar Babráčik
Bol raz anjel – Babráčik
Miloval farby, biely obláčik.
„Namaľujem dúhu,
hviezdu i kométu,
neporiadok v srdciach zametú.“
A tak sa pustil do práce.
Tempery,
štetce,
paleta.
Ach, moji milí!
Bol vám to ale Popleta.
Do dúhy, vložil čiernu, sivú
ba ja strakatú.
Potom si štetcom prešiel,
cez hlávku strapatú.
Nevzdal sa.
Vraj: „Vyrieši to voda z prameňa.
Voda je vzácny dar.
Dobre viem, čo to znamená.“
Od farieb letí.
V potoku pristane
a vtedy vážna chvíľa nastane.
„Kvák, kvák, aké čudo, čo za čudo?“
čuduje sa žabiak Rudo.
„Ktože nám tu močiar farbí?
Pritom nemá žiadne farby?“
Babráčik div nevyočí,
svoje modré pekné oči.
Poštípe sa do ucha:
„Jaj, veď je to ropucha!“
Rudo rázne zvýši hlas:
„Počuj malý, ešte raz!
Kvak a kvak a kvaky, kvaky.
Ty si babrák
a ver aký?
Kvaky, kvaky kvák.
Už to bude tak.“
Babráčik sa začne strániť.
veď aj slovom sa dá raniť.
Každé je vraj ako meč.
Jedno teší, druhé máta,
a berie vám kamaráta.
Rozhodne sa: Letí preč.
Na oblaku tíško sedí.
Farby pozerá.
„Len sa pozri tamto dole,
to je nádhera.“
Otočí sa anjel,
slza v oku sa mu svieti.
No dobrý Boh vie,
že anjeli sú deti.
Hneď si vezme farby,
maľuje s ním dúhu.
Najskôr prvú, potom druhú.
Nezabudnú na kométu.
Už aj svetom letí.
V Betleheme pri jasličkách,
tam sa stretnú.
Kto? Anjeli aj deti.
