Trpaslík
Trpaslík
„K tabuli príde,“ ozvalo sa spoza katedry. Hlavy sme zaborili do zošitov. „K tabuli príde,“ nasledovalo repete a učiteľka zdvihla oči z pod okuliarov. Ani sme nedýchali. Fyzika bola pre nás so všetkými jej vzorcami a pokusmi postrachom. „K tabuli...,“ ozvalo sa ešte raz.
V tom sa otvorili dvere a kde sa vzal, tu sa vzal, pred tabuľu, napochodoval riaditeľ.
Nasledoval výbuch smiechu. V deviatej Bé, to ani inak nemohlo byť. Učiteľka naňho vyvalila oči a ospravedlňovala sa aj za nás.
„Prosím, chvíľu ticho, mh, hm,“ odkašľal si a obzrel sa k dverám. „Mám pre vás prekvapenie. Poď ďalej.“
Mali sme čo robiť, aby sme videli, kto práve prišiel. Bol to, no na prvý pohľad, celkom malý chalan. Podľa výšky by som ho odhadol na prváka, ale jeho tvár bola o niečo staršia, tak, trocha povediac dospelácka.
„Toto je Dávid.“ Medzi nami to zašumelo. Ten krpec má mať s nami niečo spoločné? „Nedajte sa pomýliť tým, ako človek vyzerá. Tiež je deviatak. Akurát trochu iný ako vy.“
„TRPASLÍK,“ zaznelo spoza mňa. No jasné! Edo, najväčší posmeškár z triedy. Nechápal som, ako ho baby môžu mať rady.
„Žiaden trpaslík,“ zazrel naňho riaditeľ. „ Verím, že si budete rozumieť. Okrem iného, je to majster šachu. Upozorňujem vás, že nemá silu sa s vami biť, ale ak budete potrebovať radu v učení, a podotýkam, že monitor sa blíži, rád vám pomôže.“
Ešte to, aby sme my – deviataci, potrebovali pomoc, od takého... no radšej som ticho.
Popoludní sme sa stavili s chalanmi, že ho vyprovokujeme. Budeme doňho toľko dobiedzať, až nám vynadá, alebo použije päste.
Lenže na naše prekvapenie sa proti nám postavili baby. Začali si ho ochraňovať. Boli pri ňom cez prestávky, nosili mu tašku a aj tú malú stoličku, čo potreboval, keď si chcel sadnúť v jedálni za stôl.
To sme teda nečakali. V triede sa strhla vojna na život a na smrť. Elena, ktorá dovtedy nadbiehala Edovi si ho prestala všímať. Jednoducho ho ignorovala. A keď jej kúpil na udobrenie, Horalku, tak ju dala tomu, no veď viete. Skoro ho piclo.
Nedokázal som si predstaviť, že niekto, taký krpatý, môže ohúriť naše dievčatá. Bolo to nehorázne. My, najväčší frajeri zo školy, sme zrazu stáli bokom.
„Nuž darmo sa čertíte,“ prehovárala nám do duše triedna
„Dávid má naozaj rád, kým vy?“ Premeriavala si nás pohľadom. Nechcel som si to priznať, ale mala pravdu.
Chcel som byť „pupkom zemegule.“ Majster sveta, ktorý lúskne prstami a všetko ide tak, ako si to predstavuje. No nič. Neostávalo mi naozaj nič iné, ako dať na jej vždy dobrú radu.
So sklopenými ušami som sa pridal k Dávidovi. Čo sa divíte? Nezáleží na tom, či sa učíte od človeka vysokého, alebo nízkeho, ale od toho, čo ten druhý nosí vo svojom srdci.
