Moja úloha: Rozmotať zamotané....

Je to ako zázrak. Pred deviatimi rokmi a niekoľkými dňami prišlo na svet malé dievčatko: Emma.

Ani neviem prečo, ale my dve niečo spolu máme. A to dokonca aj počas karantény.

Školská úprimnosť niekedy nemá hraníc, ak aj áno, tak sú uvoľnené ako celá krajina egoizmu.

Najdôležitejšie v našom živote je vidieť. Nemyslím, teraz na oči nášho tela. Môžeme nosiť okuliare, kontaktné šošovky, alebo podstúpiť niekoľko operácii. A môžeme byť pritom aj celkom slepí.

Žiaci sú jednoducho „múdri.“. Múdri sami pre seba. Vždy majú po ruke: „To nás nebaví!“ alebo „Naša pani učiteľka povedala, že si môžeme robiť čo chceme.“

Zima sa ešte len začala a ja som už prišla o môj šál. Nie, nechcem vás „šáliť“, skôr z toho „šaliem.“

Dôvod je jednoduchý. Stratila som niečo dôležité - dar jednoduchosti a jasného pohľadu. Dar, ktorý majú deti.

Už sa to začína. Prvý adventný deň. Ticho pred búrkou. Búrkou života, končiacou nádejou dúhy.

Prečo nevypočul modlitby katolíkov.... Boh, ktorý môže všetko?